Vytrvalo lialo už od skorého rána. Nie, toto veru nebol teplý letný dáždik, po ktorom za chvíľu vykukne slniečko a pozláti celý svet. Vo chvíľach, keď dážď na chvíľu zatíchol, zem zavoňala jesenným oparom. Viem, že ešte prídu dni slnka, s priezračne pôvabnými horizontmi aké okrem jesene nikde nenájdeš – no v dnešnom dažďovom kráľovstve sem veru ani jedným očkom nenazreli.
Akoby dnes vody nebolo dosť, sadla som si podvečer do vane s horúcou vodou a čítala som moju „pražskú“ knihu, doniesla som ju nedávno z Česka. Podelím sa s vami teraz o prečítané.
Odvážne srdce sa volá tá kniha. Venuje sa téme súcitu. To je moja veľká téma, lebo ako empatik musím niekedy nahodiť „kamennú tvár“, aby nebolo vidieť, ako ma utrpenie iných zraňuje. Kým empatia je schopnosť preberať pocity iného človeka, súcit je komplexnejší, lebo umožňuje jej pretavenie do láskavého činu. Snažím sa v mnohých situáciách prepínať do súcitu – a teraz budem práve o súcite uvažovať.
Súcit je…
Schopnosť reagovať na utrpenie s pochopením, trpezlivosťou a láskavosťou namiesto strachu či odporu. Otvára nás realite utrpenia a snahe zmierniť ho. Byť súcitný znamená byť schopný sa vcítiť s láskavosťou, veľkodušne.
Spomenutá kniha popisuje, že súcit prebieha v troch fázach – zaznamenáme utrpenie či núdzu niekoho, napojíme sa emočne na tú situáciu a prajeme si jej zlepšenie, respektíve sa aj sami snažíme niečo pre jej zlepšenie spraviť.
Niektorí tvrdia, že súcitnosť je súčasťou evolúcie človeka a sprevádza nás, iní tvrdia, že nám nie je vlastná a že sme v jadre sebeckí. Tak si vyberte. Mne je teda bližší ten prvý názor, som pochabý idealista, čo už. Ak by sme rozvíjali „globálny súcit“ ako medziľudskú stratégiu (a podľa mňa nielen medziľudskú, ale životnú celkovo), svet by bol lepším miestom.
O súcitnosti hovoria aj niektoré náboženstvá, podľa dalajlámu však je potrebný širší pohľad, nie ako na zložku duchovna, ale ako zložku psychickej pohody a emočnej vyrovnanosti. S tým plne súhlasím, uvedomujem si ako sa stabilizuje naša rovnováha, ak dôjdeme ku súcitnosti voči niekomu, kto nám ublížil. Na druhej strane ale sa nemusíme tváriť ako reinkarnovaný Buddha a za každú cenu súcitiť s každým. Je dôležité mať aj zdravú mieru sebasúcitu, aby sme sa neutýrali zachraňovaním iných. Myslím, že súcit by mal byť darom pre iných i pre nás samých, a nie povinnosťou. Kniha popisuje rozdiel medzi sebaúctou a sebasúcitom – sebaúcta je rešpekt, vychádzajúci zo sebahodnotenia a sebasúcit je nehodnotiaci, prijímame pomocou neho seba samých láskavo, s toleranciou a porozumením. Sebasúcit definuje ako sebaúctu prepojenú s pokorou.
Uvádza aj tréning kultivácie súcitnosti, ktorý zostavili odborníci pre zvládanie ťažkých životných, napríklad pre prácu s vojnovými veteránmi, trpiacimi posttraumatickou stresovou poruchou.
Téma, ktorú premieľam…
Súcitnosť a láskavosť sa v dnešnom svete nenosí.
Niektorí tvrdia, že nezištná láskavosť ani neexistuje a že ňou len prekrývame egoistické uspokojenie z robenia dobra. Iní tvrdia, že byť láskaví je len pre pár čudákov, žijúcich ako veľkí duchovia – taký Gándhí, či matka Tereza – obdivujeme ich, no kto by ich chcel nasledovať? Ja si myslím, že láskavosť môže a má sprevádzať náš každodenný život – o to viac si vážim ľudí, ktorí takí sú. A tiež, že každý z nás si dokáže vybaviť také situácie, kedy sa niekto voči nám zachoval súcitne, láskavo (schválne nepripomínam chvíle, kedy sme my reagovali súcitne, aj keď nepochybne takmer každý z nás také chvíle tiež má v pamäti) – sú to okamihy, ktoré nás hrejú v srdci. Existuje celý rad štúdií, ktoré preukazujú benefity súcitnosti na zmysluplnosť života, pohodu, telomery a proces starnutia, zníženie stresu a podobne. No žiadna štúdia o dobrých účinkoch nedovedie ku súcitnosti a láskavosti niekoho, kto to nemá vo svojom srdci.
Sme skrátka rôzni – niekto beží ku autonehode s úmyslom pomáhať a raneného zakryť svojou novou dekou, iný zasa s mobilom, aby sa predviedol „atraktívnym“ selfíčkom na sociálnych sieťach. Niekto okradne mŕtveho v nemocnici či raneného po autonehode, iný zasa robí náhodné láskavosti v štýle „pošli to ďalej“. Alebo len tak, bez kadejakých akcií, aby pribúdalo dobro vo svete.
Jasné, že nie je jednoduché byť súcitný. Lebo to myslíte na túlavú mačku, ktorá vás vyčkáva i cez víkend v skorom ráne, aby dostala trochu jedla a pohladenie. Je vám nevoľno, keď čítate príbeh Sharon Tateovej, zavraždenej maniakom Mansonom a jeho kumpánkami, hoci ten príbeh poznáte a „bolo to už predsa tak dávno“. Hej, pri súcitnom pohľade nám nespôsobuje oddychové pobavenie čítať príbehy plné utrpenia.
A keď už sme pri tom súcitení a pomáhaní – možno niekto z vás vie pomôcť aspoň trochu – vziať si domov niektoré zo zvierat, ktoré potrebujú našu pomoc či inak im pomôcť
Príbeh o súcitení…
Ak konáme nezištne dobro, jeho ozvena sa k nám vracia. Veď poznáte Mrázika a Ivana s jeho robením dobrých skutkov, však? Ja som nedávno v blogu spomenula, že som počas pražského konštelačného výcviku chodievala okolo obchodíka charity s pocitom „kúpim tam niečo“ a nakoniec som tam minulý mesiac v Prahe kúpila koráliky. Dvoje, mali ísť do lesa, nakoniec mi ich les posunul späť, že patria ku mne. Potom som zistila, že ich možno prepojiť a tvoria jeden celok. A prišlo mi k nim silné poznanie, moc silné – zaskočilo ma to. Tak silné, že to nielenže neprezradím, ale o tom momentálne nechcem uvažovať ani ja.
A hej, sú prekrásne tie koráliky…
Záverom…
Dlho by sa dalo o súcite uvažovať. Možno inokedy, uzavriem to teraz tým, že mám rada odvážnych ľudí – a byť súcitný si vyžaduje veľkú odvahu.
Je to skrátka moja šálka kakaa – tí súcitní…
Elena 9.9.2019
Celá debata | RSS tejto debaty