Dokázali sme to.
A tak obrovské ĎAKUJEM poviem v tomto blogu komusi. Pretože niekedy stačí malá kvapka dobra, či jeden jediný podpis – a dokážeme spraviť zázrak. Spomeniem aj ruské medvede a to, ako všetko so všetkým súvisí.
No to je dosť, nie?
ĎAKUJEM…
Nadránom som objavila v maili správu o Tafide. Ja teraz dám správu o stave sveta a kvapke dobra – no, myslím, že to rozhodne nie je malá kvapka. Ňou ste možno aj vy svojim podpisom prispeli k tomu, že Tafida žije.
O Tafide Raqeeb som písala v mojom blogu v lete
A boj za jej život sa nám podarilo vyhrať – dieťa je už v Taliansku, lekári Detskej kliniky v Janove ju budú môcť liečiť. Ľudia z celého sveta svojimi podpismi prispeli k tomu, že britskí lekári nemohli jej život ukončiť a rodičia dostali právo svoje vlastné dieťa odviezť talianskym odborníkom, ktorí ju chcú liečiť.
Úprimne ďakujem všetkým z vás, ktorí ste svojim podpisom prispeli ku záchrane jej života.
O malých kvapkách dobra som uvažovala dnes…
O dobre a jeho šírení by sme mohli debatovať dlho, na tú tému ma namotáte asi vždy. Veď viete, mohli by sme kvapky dobra rozfukovať, ako semienka púpav – niesol by ich vietor svetom a zapadali by aj do tých najmenších škár. A raz by niektoré z nich vyrástli, však…
Príklady o tom, že niekedy stačí dobra kvapka, a ďalšia kvapka – a stane sa zázrak, ktorý nám zahreje srdce, by ste zrejme vedeli vytiahnuť z pamäte tiež. Ja som v súvislosti s kvapkami dobra ulietla myšlienkami k víkendovej skúsenosti z Česka. Možno aj preto, že som uvažovala, či vyraziť zajtra ráno do Žiliny dcére pre mobil – pretože práve tam ho majú vo farbe, ktorá sa jej páči. Zaváhala som, lebo minule ma tam preškoľovali policajti ako nemám kŕmiť holuby – a porovnala som to s pražskou skúsenosťou z nedele. Podelila som sa i tam s holubmi o jedlo, pravdaže – na nočnú cestu domov som si kúpila v Bille dva celozrnné rožky, tak jeden z nich som dala holubom. Ako som ich kŕmila, vynorili sa dvaja policajti. Och, preškoľovanie ma čaká, vzdychla som si v duchu nenadšene. No kdeže – pozdravili ma, odzdravila som – a na to mi milo povedali, že slovenčinu milujú. Prehodili sme s úsmevom pár viet (ani slovo o holuboch) – a oni šli potom občanov chrániť proti zločinom ďalej, roznášať pocit pohody a bezpečia. Nuž tak, Žilina…
Všetko so všetkým súvisí…
Na ruskom Ďalekom východe útočia medvede. Ktovie prečo, kývnete možno plecom. Obrovské požiare na Sibíri zničili ich domovy a vyhnali tie z nich, ktoré prežili, kamsi bližšie ku ľudským obydliam, do neznámeho prostredia hľadať potravu. Koľkí si povedali, že ich sa to netýka, ak horia lesy – okrem dymu, ktorý im prekážal. V skutočnosti sa také veci týkajú každého z nás – šamani tomu hovoria „sieť života“ – a úprimne by sme mali súcitiť s utrpením zvierat. Koľko z nich tam čakala hrozná smrť – a niektoré z tých požiarov pritom vraj spôsobili ľudia úmyselne. Posielala som Sibíri každý deň s láskou a úctou energiu, nebudem tajiť – aj stále posielam, nech sa krajina „zahojí“. Na spálenisku postupne vyrastie nový les, nech tam proces úzdravy prebehne čo najrýchlejšie.
Napriek tej snahe o každodennú kvapku dobra úsilie o jeden krok nezvládam – a ako sa blíži koniec mesiaca, narastalo moje odhodlanie použiť veľkú kliatbu voči istej osobe. Zámer sveta sa ma v tieto dni snažil trochu upokojiť – ukázal mi niečo konštelačne a bolo to silné poznanie, aj pár múdrych myšlienok o prekliatiach a požehnaniach mi k tomu dal – ale moje pocity to nezmenilo. Dokonca Honza ide stavať konštelácie budúci víkend, ale nepôjdem. Neviem, kto by mi mal povedať „no tak, pokojne“, aby som to bola ochotná počuť a prijať, uvedomila som si, ako som sa vnútorne otočila od všetkých. Spravila som aspoň malý krok – nevládzem sama pohnúť s tým, priznala som si dnes a požiadala som Zámer sveta o pomoc. Nuž, uvidíme.
Čas pokročil – a tak vám posielam malú kvapku dobra – z tých všemožných požehnaní, čo ku mne priputovali, sa mi najviac páčilo jedno starokeltské požehnanie „nech vás mágia objíma…“
Tak „nech vás mágia objíma…“
Elena 24.10.2019
Fotografia je moja, pravdaže.
Celá debata | RSS tejto debaty