otvorene

Rytier víťazoslávne zoťal drakovi hlavu. Posadil potom princa na koňa, odviezol ho do jeho kráľovstva a požiadal kráľa o jeho ruku.

Viete si predstaviť takú rozprávku? Ja teda nie, hoci – ako vidíte – snažím sa byť genderovo ústretová a premietnuť si „novú filozofiu“ do nášho doterajšieho života. Však sme všetci vyrastali s rozprávkami, nie?

Ach, áno, zasa raz pár slov o láske dáme, v ďalšom v tejto jedenástke blogov.

Láska je zjavne komplikovaná vec…

Musíme vedieť odlíšiť sexuálnu orientáciu a pohlavnú identifikáciu.

Vyššie transformovaná rozprávka sa týka sexuálnej orientácie. Tá môže byť sama osebe rôzna – a tak by spomenutá rozprávka mohla ďalej pokračovať tým, že princa rytier doviezol do  rodného kráľovstva, a potom požiadal o ruku jeho koňa.

No dobre, teraz vážne.

Ja chápem, že sú ľudia, ktorí sú homosexuálne orientovaní. Žili tu vždy medzi nami,  ak je to jedna z bežných foriem sexuálneho zamerania, t. j. ako možná odchýlka od väčšinovej preferencie, kde je v páre muž a žena. Nuž, nech žijú pokojne aj ďalej – nepatrím k tým, ktorí by šli homosexualitu liečiť.

Naša spoločnosť je však postavená na tradičnom mužsko-ženskom modeli oveľa zásadnejšie a hlbšie, než si chcú pripustiť. Snažila som sa na to ukázať na príklade rozprávky, lebo začleniť homosexuálne ladených jednotlivcov je jedna vec, no meniť kvôli tomu chápanie rodiny je vec celkom odlišná.

Ak si chlap oblečie sukňu…

To, čo si podľa mňa liečenie určite vyžaduje, je nejasnosť presvedčenia človeka o svojej pohlavnej identite – je to odchýlka, ktorú by sme nemali vydávať za normu. Patrí k poruchám pohlavnej identity, ak je v rámci týchto porúch človek vymedzený pohlavnými znakmi ako muž a cíti sa ako žena, potom ide o transsexualizmus.

Niektorí sa snažia vydávať túto poruchu za novodobú hodnotu, akési „oslobodenie ukrivdenej menšiny“. Nuž ani za „ukrivdenú menšinu, dožadujúcu sa svojich práv“ – ako sa o to snažia viac či menej skryte napríklad pedofili – nemožno vydávať v tomto zmysle úplne hocikoho. To by sme sa potom mohli vyhlásiť za ukrivdenú menšinu všetci, ktorí nechcú platiť dane (nie, počkajte, to by bola väčšina), alebo všetci, ktorí nechcú chodiť do práce  týždenne 40 hodín, ale len 30 hodín napríklad.

Ale vráťme sa k tej pohlavnej identite. Ak si chlap oblečie sukňu, zostáva chlapom. Síce zvláštne oblečeným, no pohlavne navonok identifikovateľným. Nemôžeme predsa vychádzať len z jeho psychického pohlavia, t. j. pocitu, ktoré nemá navonok žiadne prejavy. Ak to dotyčnému spôsobuje ťažkosti, mal by sa liečiť, t. j. napríklad operatívne sa zmeniť na osobu opačného pohlavia, ak mu tak srdce po tom piští.

To je môj názor na v súčasnosti prebiehajúci cirkus okolo poslanca Uhríka a jeho výroku o europoslancovi mužského pohlavia, oblečeného v sukni. Mali by nám novinári v rámci snahy o vytvorenie si spravodlivého úsudku o prípade poskytnúť informáciu, či dotyčný poslanec je preoperovaný. Ak má ženské pohlavné znaky, budem o ňom, pravdaže – od chvíle, keď o tom budem disponovať informáciou – aj ja hovoriť ako o poslankyni.

Expertka na nerodinu…

S témou lásky, ktorú rieši táto moja jedenástka blogov, je prepojená aj téma tradičnej rodiny a netradičnej rodiny. Pravdu povediac, nekomentovala som radšej vtedy bezprostredne výrok pani Vašáryovej, že tradičná rodina nikdy neexistovala

https://dennikn.sk/1627960/magda-vasaryova-tradicna-rodina-nikdy-neexistovala-je-to-len-sucast-hybridnej-vojny-o-moc/

Nezhodujem sa s jej názormi vo viacerých bodoch – nebudem ani všetky analyzovať, veď načo?

Len jedného sa dotknem – povedala „Žiadna spoločnosť, kde ženy nepracujú a nie sú vzdelané, sa nevyvíja.“

Krucinál, to ako vážne, pani Vašáryová, taká neúcta ženy k práci matiek? Nepomenovali ste náhodou Vy sama prácu ženy v domácnosti a v starostlivosti o dieťa ako „materská DOVOLENKA“ – to už spravil nejaký tiežexpert na rodinu pred Vami, však?!!!

Podľa mňa niet užitočnejšej a cennejšej práce, ako keď sa matka s láskou venuje dieťaťu. Je to najdôležitejšia osoba jeho života – a psychológovia hovoria v tej súvislosti niečo o vzťahovej väzbe, ktorá sa vytvára ako bezpečná, ak vzťahová osoba (matka) je s dieťaťom do troch rokov  života.

Je hanba, ak sa niekto snaží dehonestovať domácu prácu žien – a ak spoločnosť za ňu riadne ženám neplatí a neberie ju do úvahy napríklad pri zarátavaní odpracovanej doby na dôchodok popri rokoch odpracovaných v zamestnaní ako „druhú šichtu“.

Matky dnes nie sú zavreté doma – mnohé s deťmi chodia od mala do materských centier, rozvíjajú ich už ako batoľatá plávaním a podobne. A rovnako mnohé mamy si uvedomujú dôležitosť svojho času s dieťaťom v prvých rokoch jeho života – chcú len docenenie toho, čo robia, zo strany spoločnosti – a peniaze na slušné prežitie rodiny v tej dobe. Ani jednému z toho názory pani Vašáryovej neprospievajú.

Záverom…

Žilo raz dievčatko, ktoré volali Červená Čiapočka, lebo mu mama dávala červenú čiapočku.  Verzií rozprávky je veľa – v jednej z nich by ste sa opýtali, kde je mama Červenej Čiapočky – a správna odpoveď by znela, že sedí v base, lebo neakceptovala pohlavnú neujasnenosť svojej dcéry. Iná verzia rozprávky by znela, že po výzve matky, aby odniesla starej mame košík s jedlom, by Červená Čiapočka povedala, že iste, len čo si stará mama ujasní, či nie je starý otec, aby do košíka nabalili správne pochutiny. Lebo veď pohlavnú identitu predsa môžeme meniť kedykoľvek v priebehu života.

Ďalšie verzie príbehu si určite dotvoríte sami…

Elena  9.11.2019