Bojové pokriky zneli krátko, po chvíli sa zovšadiaľ rozliehal krik ranených. Hromady mŕtvych tiel, krv všade dookola.
Na všetko to peklo sa dívala žena v belasých šatách. Pomáhala potom raneným, až do vyčerpania, po celé hodiny. Ticho, bezmocne plakala. Ako je možné, aby si ľudia takto navzájom ubližovali? Aby ktosi, kto mal toľko plánov do života, tu zrazu ležal mŕtvy len pre čiesi pochybné zámery? Len aby ktosi získal moc a peniaze – naozaj to stojí na život čo len jediného človeka? Nie je to správne a spravodlivé. Vojna nie je dobrá, žiadna vojna – treba skoncovať s tým zlom.
Otvorila včera bránu hradu, aby ľudia v hrade nezomreli od hladu. Aby tá hrozná vojna skončila. Aby zavládol pokoj a ľudia netrpeli. Ich pán bol krutovládca a pripravil o hrad svojho bratranca podvodom. A ten už dva mesiace obliehal hrad, chcel hrad získať späť. Áno, všetci vedeli, že je to správne, že hrad mu patrí. No tí, ktorí pána neposlúchli, skončili na nádvorí sťatí alebo obesení. Všetci si priali koniec boja, nemali potraviny, nevideli cieľ. Nemali za čo bojovať. Bolo to číre zlo, ten boj.
A tak zozbierala odvahu a otvorila hradnú bránu. Čakala, že dobro vkročí s „tými dobrými“. No i oni zabíjali, kruto a nemilosrdne zabíjali. Privlastňovali si veci, nivočili. A potom rozprávali, smiali sa, spokojne jedli medzi tou kopou mŕtvol.
Kde je dobro, Bože, volala žena v belasom zúfalo, ako sa môžeš dívať na všetko to utrpenie, ako sa len na toto všetko môžeš dívať? Ako môžeš toto všetko dopustiť? Čo to robíš? Kde je tu dobro, a prečo je na svete toľko zla?
Nikto jej neodpovedal.
Stála vysoko na hradbách, vietor jej rozvieval vlasy. Odhrnula si prameň z tváre. Vykročila.
Elena 8.1.2020
abeceda sa našla ...
predchádzajúcemu blogu.........také malé ...
Celá debata | RSS tejto debaty