otvorene

Ako pestrofarebné cukríky sa sypú okamihy dňa.

Sú také harrypotterovské, nikdy nevieme akú chuť má ktorý z nich, až kým ho nestrčíme do úst. Sú melónové, jahodové, malinové, vanilkové, čokoládová, či citrónové, no aj také čo chutia ako kurací rezeň, paradajkové polievka, zubná pasta, ušný maz či staré ponožky.

Život je veľký dar – je vzácny a pritom taký krehký – pripomenutie toho nám pomáha dýchať aj cítiť hlbokú vďaku v rôznych chvíľach pohody i nepohody. Ja sa pocitom vzácnosti života denne párkrát vytešujem – keď rannou temnotou nám cez cestu prebieha líška či srnky, keď  svitá a slnko prežaruje temný horizont, či keď sa zadívam na mojich zachránencov vo vázičke. Sú to všetko vetvičky, ktoré ktosi kdesi polámal  a ošklbal a pohádzal po zemi – a mali šťastie, že som ich našla ja, vzala so sebou a majú šancu žiť ďalej, Nie všetky vo vázičke prežijú, žiaľ, no niektoré áno. A na jar, keď sa roztopí sneh, ich niekam vysadím.

Niekedy v našich dňoch prevládajú  tie ovocné cukríky – tak ako v mojom dni dnes – zasypali ma blahoželania k narodeninám, s dcérou som skvelý deň otvorených dverí na jednej vysokej škole zažila (a všetkých známych, ktorých som včera večer mojim žartom na fb uviedla do omylu, ešte raz uisťujem, že to bol žart – a ja na tej škole nezačínam študovať v rámci univerzity druhého ani tretieho veku). Zámer sveta mi dnes narodeninovo prihodil ako darček zaujímavý horoskop (ja horoskopy milujem), čaká ma osudová výzva – príležitosť, pri ktorej ju mám prijať s dôverou. (No tak to u mňa naozaj nebude ľahké, teraz som natoľko uvažujúca o správnosti každej voľby, že až. Skrine deťom som kúpila, sebe som tie dve pôvodné staré biele skrine som chcela ponechať a len do chodby preložiť, no rozpadli sa – a ja som potom aj výber správnej skrine zvažovala viac ako týždeň a pol, hoci veci uložené vo vreciach ma nútili ku jednoznačne rýchlemu rozhodovaniu. Nakoniec som sa rozhodla srdcom (hoci rozumová voľba „ber, čo je práve poruke“ sa núkala v mnohých nábytkových obchodoch – lenže tá filozofia rozhodne nie je môj štýl – a tak veci vo vreciach budú ešte čakať pár týždňov na dodanie skrine.)  K narodeninám som si dala nádherné vykladacie karty, disciplinovane som ich vybalila z krabice až dnes – no a hádajte, čo mi ukázali? Pravdaže, tiež tú osudovú príležitosť – to som fakt zvedavá.

Vzácnosť a cennosť života sa mi ako téma mihá v týchto dňoch silne – sledujem situáciu v Číne, moc a moc pritom súcitím s tými ľuďmi, ktorí tam zažívajú tú koronavírusovú hrôzu. Niekoľko desiatok denne ich pre ten vírus zomiera – a ja si hovorím znovu a znovu, že koľko snov zaniklo ich smrťou, koľko krásnych vecí, čo robili a ešte aj mohli urobiť pre svet.

Konečne doma – ten pocit hlbokých koreňov a sladkej vône domova, keď prekročíme jeho prah a vezme nás upokojujúco do náručia. Domov sú nielen ruky, „na ktorých smieme plakať“, ale i len tak ticho sedieť a oddychovať s dôverou. Život domovom plynie v úplne inom rozmere.

Elena   7.2.2020