otvorene

Nádherný obrázok – majetok Mahátmu Gándhiho, ktorý vlastnil, som videla na fb, ani neviem presne kde.

A tak uvažujem o viazanosti a naviazanosti a záťaži, ktorú so sebou životom vlečieme.

Je to pre nás veľká výzva – takáto odpútanosť od všetkého „čo vlastníme“. Nie sme naučení žiť skromne, bez opory hmotných vecí. Sú pre nás istotou, zázemím, bezpečím, bohatstvom.

Nie, čo ste, ja v tomto smere nie som dobrý príklad. Od Gándhího mám na míle ďaleko. Mám naozaj veľa kníh. A cez víkend chcem urobiť ďalšie triedenie vecí v skrini, musím vyhádzať ešte aspoň polovicu z nej. Nosím iba pár vecí z toho, posuniem takto nenosené oblečenie ďalej, niekomu spraví radosť.

Obrázok som objavila až večer, no presne nad tým jeho posolstvom som uvažovala už od rána. Na balkóne mi už dlhšie kvitli temne ružové muškáty a ťahavé žlté petúnie a biele bakopy, aj omamne voňajúce ružové klinčeky. A listy dychtivo ťahajú kapucínky, moje najobľúbenejšie, aj krásky  podobné margarétam vyklíčili a pokvitnú čoskoro v mnohorakých odtieňoch ružovej a bielej.

Moja terajšia nedôvera sa však prejavovala i v tom, že som nevyložila kvety a stromčeky zo schodov – však čo ak sa ešte ochladí? Konečne som sa zmobilizovala, a tak som od včasrána do večera včera a ešte i dnes presádzala a upravovala kvety a stromčeky na balkón. A stoličku starú na balkóne som prerobila pomocou starého svetra a kusa látky do romanticky dojímavej podoby.

Plynie druhý týždeň mojej dlhej, dlhej dovolenky. Bola by som už v lese, keby nebolo chladno a nepršalo. Dážď i teraz šuští za oknom – a ja stále váham, či zajtra skorým ránom vyrazím do Popradu, alebo nie.

Nejaký citát od Gándhího som sa rozhodla nájsť práve. Ach, pobavilo ma to, Zámer sveta zjavne pokračuje v preškoľovaní –  „vykonať vec, ktorej sa bojíme, je prvý krok k úspechu“.  Hm, zaobídem sa bez ďalšej analýzy aj realizácie tohto výroku, povedala som si.

Dáme radšej náhodnú myšlienku z nejakej knihy. Prišla mi kniha, ktorá bude jednou z tých, ktoré chcem cez víkend prečítať. Cesta Hrdinky sa volá –  a ja som si nikdy ako hrdinka nepripadala. Všetko, čo som kedy robila, som brala ako samozrejmé, ako svoju zodpovednosť a záväzok. Tak som zvedavá, o čom všetkom sa v nej píše.

„Práve stretnutia s drakom sa hrdina pri svojom putovaní bojí najviac. Ale musí sa mu postaviť, aby sa dostal k vytúženému pokladu.“ –  Hm, ja draky milujem. A čoho sa bojím? Nechcem robiť veci, ktorých sa bojím. Vlastne sa ani nebojím ničoho okrem zrady – a tomu sa úspešne vyhýbam, keďže som sa izolovala od všetkých. Moja dôvera je príliš cenná na to, aby som ju komukoľvek dala.

Dáme radšej myšlienku z inej knihy – Pema Chõdrõn a jej kniha Místa, která vás děsí. Aj tú chcem konečne cez víkend prečítať a moc sa na ňu teším. Až keď mi kniha dorazila z českého antikvariátu, uvedomila som si, že autorka je buddhistická mníška, ktorej som počula na výcviku Súcit so sebou. Moc som si chcela od nej niečo prečítať – tak teraz sa mi to splní.  A tá myšlienka náhodná? Jedna moja učiteľka mi povedala, že ak chcem trvalé šťastie, jediný spôsob ako ho získať je vyjsť von, zo svojej ulity.  Snažím sa správať voči iným súcitne, som súcitiaca. No nemám  dôveru k nikomu a necítim sa v ulite nešťastná, len v bezpečí.

Čítala som si chvíľu tie Gándhího citáty a uvažovala som o jeho ceste. Neviem, až taká odpútaná od hmotných vecí ako on určite nie som – a  domček so záhradou by ma veru nadchli. Je to podobne ako s matkou Terezou. Obdiv a úctu u mňa majú obaja za svoju životnú cestu a skutky. Myslím, že je to  v podobe životnej inšpirácie, ako niečo z toho zaviesť vo svojom živote, no nie bezhlavé kopírovanie. Je to skrátka ich životná cesta. Zrejme každý z nás sám za seba musíme nájsť tú správnu hranicu, čo z ich odkazu prevezmeme. No žiť láskavejšie, skromnejšie a jednoduchšie je každopádne veľký odkaz oboch – Gándhího aj matky Terezy.

Elena  4.6.2020

P.S.: Ach, niekedy sa hrabeme v minulosti a zavalia nás spomienky. Dokonca pulóvre vlastnoručne pletené, ktoré som nosila kedysi dávno ako slobodná, som v skrini skladovala. Žltý som už dnes aj popárala.