otvorene

Kadejaké príbehy sa odohrávajú.

Jeden z nich vám poviem teraz. A s tragédiou vo Vrútkach ho prepojím.

Hrozivo sa u nás ženie búrka…

Všetko stemnelo. Krajinou sa rozlieha dunivý hlas hromov do diaľky. Prší podcháv´íľou silne, podchvíľou slabo.Podobne hrozivo u nás znie aj príbeh o Vrútkach, ktorý už pár dní médiá analyzujú, a prinášajú rôzne viac či menej zmysluplné detaily. Lebo už to nie je „o Amerike“.

Nemôžem písať všetko, čo si myslím a viem – to ma trochu ruší. Lebo sú hrozné fotky s „telom páchateľa“, ležiacim na ulici. Chápem, že pre zvýšenie bezpečia v spoločnosti je to nutné dať takto, no i tak kto z nás by chcel, aby telo jeho blízkeho takto ležalo kdesi na ceste? Ach, mýlila som sa pri domnienke, že nič horšie ako telo páchateľa v prachu cesty naše médiá nevyprodukujú. Dnes dali i video priamo zo zásahu, ako ho zastrelili. Je to podľa mňa hodne cez čiaru mojej osobnej tolerancie, dať video so zomieraním človeka, nech už spáchal čokoľvek.

Napriek hroznému činu mám s tým páchateľom a páchateľmi extrémneho násilia hlboký súcit. Priveľmi im rozumiem – ich hnevu, ich zúfalstvu, ich bolesti.

Signálny zločin…

SIgnálny zločin rozvíri v spoločnosti diskusiu. Takým býva útok proti škole, proti deťom. Hej, útok na deti je vždy útokom voči spoločnosti, lebo deti sú symbolom jej budúcnosti.

Zanechávajú stopu v spoločnosti situácie, ktoré sú tragickým vyústením dlhodobo prebiehajúcich problémov. Aj útok vo Vrútkach taký bol. Presnejší obraz páchateľa potvrdzuje moje prvotné odhady, že nešlo o náhodný skrat, ale profiluje sa nám extrémne násilie. Otázkou je len, či dlhodobo plánované, alebo či je pravdivá verzia, že bol privolaný chlapcom, ktorého presadili. Mohlo to v ňom aktivovať spomienky na časy, kedy v škole ubližovali jemu.

V jednom z blogov, ktoré o tomto čine píšem, som dala link na pieseň Školní střelec od skupiny Fuerza Arma. V tej piesni sa píše „proč jít sám, když mužeš udělat svět lepším…“

Presne to je veľmi často filozofia týchto páchateľov. Život pre nich stráca zmysel, lebo je príliš zraňujúci v tej verzii, v akej ho žijú. A pri odchode ho chcú trochu vylepšiť – samozrejme z ich pohľadu.

Neútočil na cudzie prostredie

– ale na školu, kam patril, kde to poznal, a kde – ako potvrdzujú jeho bývalí spolužiaci môj názor – bol aj šikanovaný. Ak sa vrátil útočiť do prostredia školy, tak nemal ťažké srdce len na spolužiakov.

O to horšie, lebo podmienky dôverne poznal. V takej situácii sa útočí ľahšie.

„Tichý čudák “ 

– označenie, ktoré o páchateľoch tohto typu násilia hovorí ich okolie ako cez kopirák. V skutočnosti to vypovedá o tom, ako o ňom nič nevedia – ako sa o neho nezaujímajú. Najlepší kamarát o ňom od skončenia školy nič nevedel. Existuje mobil, sociálne siete, mohli sa stretávať, písať si. Najlepší kamarát!!! A čo potom tí ostatní? Takže osamelý až izolovaný, vysmievaný, neprijatý.

Poviem vám – nemožno ten príbeh zmiesť zo stola konštatovaním, že šlo o blázna, šialenca. Vo väčšine prípadov nie sú páchatelia extrémneho násilia duševne chorí. Dostávajú sa do bludného kruhu omieľania a uzavierania sa pred ďalším zraňovaním.

Nie, nie je v poriadku, ak môžeme iným ľuďom ubližovať beztrestne

– lebo tie následky nás raz dobehnú. Koľkých v škole šikanovali – a nešli potom nikoho utĺcť, poviete možno. Iste, šikanovaných je v našich školách veľa detí, priveľa, žiaľ. A hoci potom väčšina z nich nikoho z pomsty neutlčie, následky a stopy toho nesie v sebe celoživotne.

Možno by na lavici obžalovaných mali sedieť všetci, ktorí sa mu vysmievali. Keď som nedávno písala, že by  mala platiť pri nevere odškodné za ublíženie manželke a deťom fľandra, ktorá sa váľa so ženatým chlapom, niektorí to pokladali asi za nezmysel. No nie je v poriadku, ak niekto môže iným beztrestne ubližovať, podvádzať, klamať, využívať, ak v spoločnosti nemožno nastoliť čestné konanie a spravodlivosť. Opakovane píšem, že je veľký zázrak, ak sa niečo podobné nestalo doteraz i v zdravotníctve či na súdoch. Lebo prístup ku spravodlivosti u nás je zlý, a cesta k nej sa vlečie roky a roky.  Komu raz v takej situácii povolia nervy?

V priebehu roka pred činom mávajú páchatelia tohto typu konflikt so zákonom

– je to znak, že ich akceptovanie noriem a zákonov spoločnosti dostáva na frak. „Kašlem na vaše zákony, kašlem na vás“ – to je v pozadí takého činu. A ešte aj pocit, že „je lepšie, ak sa o vás zaujíma polícia, ako nikto“.

Aj páchateľ vo Vrútkach konflikt so zákonom v priebehu roka pred činom mal, dostal dokonca podmienku. No vonkoncom nechápem, že prečo – ak sa človek usmieva v situácii, že spáchal taký čin, nie je to prirodzené, a tvári sa že je to žart – azda padli na hlavu tí vyšetrovatelia pri prešetrovaní jeho napadnutia sprievodcu a pokladníčky? Mal pri sebe nôž, je tu normálne? Vytiahol ho a vyhrážal sa ním. Čin bagatelizoval, tváril sa, že sa nič nedeje – žiadny pocit viny a hanby, žiadny pocit, že vykonal niečo zlé. No gratulujem ku takému doriešeniu veci vtedy – možno tam práve zapracoval súcit, že je to handicapovaný chlapec, inak si to vysvetliť neviem.

Trpel nielen pre rázštep, ale i pre tmavšiu pleť, hoci nebol Róm – vysmievali sa mu. Kedy už konečne pochopíme, že nie farba pleti, ale činy robia človeka človekom?

A hej, ten sľúbený príbeh…

Kŕmim holuby, podelím sa s nimi aj o posledný kúsok chleba pokojne. Obvykle to prijímajú všade bezproblémovo – okrem Žiliny, kde ma keď som tam raz na vzdelávaciu akciu zašla, policajti preškoľovali o tom, že sú holuby horšie ako potkany vraj. Zato v Prahe boli ku mne zakaždým policajti moc príjemní, s kŕmením holubov nemali žiadny problém a milo sa mi prihovárali o počasí a meste, áno, prosím – tak by sa mali správať všetci policajti k návštevníkom ich mesta.

Holuby sa už udomácnili aj v Revúcej. Jeden či dvaja poďobkávajú čosi na ulici zakaždým. Nedávno som šla autobusom domov. Pri čakaní na spoj som rohlík drobila na kúsky a hádzala holubovi. Pridal sa aj druhý a tretí. Rohlík rýchlo mizol, nadšene hrkútali.

Tri rómske ženy tiež čakali na autobus. Zrazu jedna z nich podišla bližšie a z igelitového sáčka s piatimi rožkami, ktoré niesla,  jeden vybrala a začala kúsky z neho tiež hádzať holubom. Také veľké nezjedia, to musíte takto trhať – ukázala som jej. Trhala ich potom nadrobno, zlietlo sa ešte pár holubov. Vytiahla ešte druhý rohlík, aj ten im rozmrvila do príchodu autobusu.

Domov si niesla len tri rožky.

Elena  14.6.2020

K diskusii: Ach, jaj, pazi – bolo to predminulý piatok – a cestovala do Tisovca. Toľko k sci-fi príbehom.