Sú rôzne cesty. Niektoré vedú blatom, iné kameňmi, sú aj také zlatom či striebrom vydláždené. Vedú rôznym spôsobom a rôznym smerom, aj k rôznemu cieľu, pravdaže. Sú rôzne, tak ako my sme rôzni. A aj keď ideme jednou z ciest, nami zvolenou, stretávajú nás na nej prekvapenia, zmeny, výmole, a niekedy i lúky plné kvetov.
Takže o rôznych cestách uvažujem v tejto chvíli.
Kráčame…
Niekedy viac-menej automaticky, deň za dňom sa sype v náhlivom tempe povinností. Sú ale dni a situácie, ktoré nás vedú uvedomiť si jasnejšie každý z našich krokov. Nemusia byť úžasne prelomové a osudové. Ak pozorne vnímame, takými odhaľujúcimi môžu byť aj situácie obyčajné, trebárs ako prestavba v byte, ku ktorej už nejaký čas i ja chystám veci.
Zaujímavé, ako veľa nám ukáže taká situácia o nás samých. Či nie sme maximalisti, tvrdohlavo idúci len za jedinou predstavou, ako znášame sklamania a či sa vieme prispôsobiť, aj trpezlivo hľadať, či čakať na to pre nás pravé. Prestavba bytu nám tiež ukáže, či je realistický náš odhad v rôznych situáciách.
Je v nej filozofia Cesty.
Som majster v prispôsobovaní sa, nevnímam to útrpne, ale nenútené, ako súčasť mojich životných záväzkov. Preto ak poviem v niečom že nie, je to veľmi silná hranica. Trpezlivosti v hľadaní a čakaní sa učím. Realistickosť odhadu mi chýbala, vždy som hľadala v ľuďoch dobro a ospravedlňovala ich kroky – teraz vnímam v tom ich osobnú hranicu bez ilúzií, „taký je“.
Cesta…
Zámer sveta nás učí niekedy veľmi silne. Dnešné dve mimoriadne silné konštelačky z veľmi skorého rána mi i teraz víria hlavou, jedna z nich nesie môj osobný príbeh. Je to zvláštne poodhrnutie opony na kúsku cesty.
Zmeňme smer myšlienok. Dajme si jednu náhodne otvorenú knihu. Hm, hm., no to je silná koincidencia. „Púť nutne symbolizuje pútnikovi jeho vlastnú cestu. Život je cesta, ktorá má končiť v Bohu… hriech je cesta vedúca preč od Boha. Je potom jedno, kam človek ide, lebo pokiaľ ideme od Boha, všetky smery sú zlé“.
Áno. Na to niet čo dodať.
Zbytočné je sedieť v kostole a verklíkovať doma otčenáše, ak konáme zlé, nečestné skutky. Nejde len o náboženskú vieru. Život ako cesta k Bohu je podľa mňa cesta v zmysle ľudského rastu. Najsilnejšou modlitbou je vďačnosť za to, čo máme, úcta k životu a pokora. Dnes som schopná počuť, nakoľko človek životne spokornel a uvedomiť si, čo to o ňom vypovedá.
Dajme ešte nejakú inú knihu, náhodne otvorenú – som zvedavá, čo nám povie. Druhá silná koincidencia. „Odovzdal som sa úplne sile, ktorá riadi môj osud…“
Áno, presne ten pocit ma sprevádza od rána. Vedenie Zámer sveta prijímam s úctou, vďakou, pokorou. Veď áno, skôr či neskôr pochopíme, že nám do života privieva tie pravé veci…
Elena 21.9.2020
Celá debata | RSS tejto debaty