otvorene

Šamani hovoria, že v istom bode cesty k sebe potrebujeme „vyčistiť rieku“. Majú tým na mysli rieku nášho života. Ak je jej tok čistý, prúd vody sa ním nesie voľne a prirodzene. Je v tom „čistení riečky“ zapojená odvaha orla, kolibríka, jaguára aj hada podľa šamanov. Sú hierarchizované, kým nemáme odvahu fyzickú, emočnú, morálnu a intelektuálnu, nemôžeme sa dostať ku odvahe srdca a duše, či Ducha. Je treba veľa sily a odhodlania zozbierať na také čistenie, pretože to nie je o prejdení sa po brehu riečky…

Veď hej, dobre, začnem, povedala som vlažne, zasypávaná koincidenciami  – odkazmi Zámeru sveta. Nedotlačil ma k tomu ťažkosťami –  byt v rámci prerábky je rozbitý už 10. deň,  tretí majster príde od pondelka, nefňukám v tej situácii, na nepohodu a ťažké časy som zvyknutá. Zámer sveta trblietky začal sypať, lenže mňa nič neláka. Balansujem zúfalo na hranici už tretí týždeň – a ešte stále o tom musím mlčať. Zámer sveta vie, trpezlivo ma zohrieva svojim dychom, aby som sa upokojila a zvláštne silné zážitky mi prináša.

Môj nový biely šamanský bubon sa náhle zosunul na zem, dokotúľal sa k dverám a zostal tam stáť na hrane, „poď, vykročme“. Kotúľal sa zľahka, akoby ho niesli neviditeľné ruky, a mňa tá situácia rozplakala, no zároveň som nazbierala odvahu k pravdivému kroku čistenia.

Dnes som vytiahla z riečky môjho života veľkú kladu – lebo zasa raz kopem „za dobro“, aby sme v tejto situácii korony zvrátili situáciu zodpovedným konaním. Mohli by sme zachrániť životy mnohých ľudí, mohli by sme ich chrániť pred hrozným utrpením, ktoré toto ochorenie prináša – súcitím s nimi. Nemuseli by sme dôjsť do situácie povinných prác, ani zosypať zdravotný systém, aj na to doplatí veľa ľudí s rôznymi chorobami. Predvídala som tento biedny scenár, preto som kedysi na začiatku toho všetkého napísala, že nebudem v blogu radšej riešiť koronu. Dokelu s tvojou snahou, aby bol svet lepší – povedala som si po pár hodinách včerajšej a dnešnej prázdnej komunikácie vo fb diskusiách. Nemožno ich dostať logickými argumentmi zo situácie, do ktorej sa logickými argumentmi nedostali, a ani svedomia nikomu nepridáme dohováraním. Nevieš zachrániť svet, nie ty to tu riadiš, povedala som si nakoniec, nechaj veci ísť. Odišla som z tých diskusií, už tak nejdem márniť čas.

Pridalo sa poznanie zo včerajšieho rána. Privezenú dlažbu do kúpeľne som skladala v daždi do bytovky a v jednej chvíli sa vrátil hlboký pocit hnevu. Zámer sveta ma tíšil láskavo. No tak, no tak, stoj, dýchaj a dívaj sa, šepkal tíško. Náhle som si uvedomila, ako je teplo – bola som vonku iba v tričku. V starom tričku s nápisom Cestu nájdem – alebo cestu spravím. Má už zopár dier, no tá filozofia je stále celistvá. Predvčerom nás zasypal sneh a ja som zúfalo zachraňovala kvety spoza bytovky v šľapkách naboso ním pobehujúc.  Je to veľká zmena, byť dnes v tričku.  Dívala som sa a prežívala som prepojenie s prírodou, ktorá uchovala kvety nažive aj napriek bielej nádielke, zasa držali hlávky hore. Okolo mňa pobiehali túlavé kocúriky, ktoré kŕmime i so susedou. Snažili sme sa nájsť niekoho, kto by im dal dobrý domov, no nikto sa na opakované hľadania neozval. Zimu strávia vonku zrejme a my sa im budeme snažiť osud uľahčiť aspoň trochou jedla. Som i kvôli nim rada, že sneh u nás ešte zmizol. Cítim za to všetko hlbokú vďačnosť.

Už je dobre? zašepkal Zámer sveta. Dobre nie, ale lepšie, viedla som s ním tichý dialóg. Musíš vidieť pravdivo, zo semena kalerábu nemôže vyrásť ruža, dodal tíško. Ten tichý hlas ma sprevádzal dňom, a vyťahovala som s jeho pomocou z riečky kadejaké nánosy. Ľudia sa až tak nemenia, nemožno ich pretrieť na bielo, aby sa stali bieli.  Správajú sa podľa toho, akí sú oni, nie akí sme my – môžu sa zachovať nečestne, nech sa správame akokoľvek čestne a láskavo. Ak niečo nie je ruža, tak sa to ružou nestane, opakovala som si. Je smiešno-smutné vidieť svoj scenár, odkiaľ sa v našom živote nesie a ako sa opakuje – na vytiahnutie z tej riečky ho nestačí vidieť, musíme sa ho dotknúť srdcom. Stalo sa.

Hnev spojený s úrovňou hada sa stiahol. Odvaha na tejto úrovni hovorí o tom, čo musíme urobiť, aby sme fyzicky prežili. Je nielen o schopnosti tvrdo a vytrvalo pracovať, ale i o tom, ako sa starať o seba dobre – a ani zďaleka nejde len o jedlo a pitie a spánok. Ja som po smrti syna chodila i v mrazoch v novembri iba v tričku do práce, a v zime len s vetrovkou na tričku, tak hlboko som potlačila pocity, aby som mohla pracovať a živiť rodinu. Starať sa o seba dobre znamená aj nedať si ubližovať – tam som si urobila zdravú hranicu, odkráčam od každého, kto mi vedome ublížil, lebo to prezrádza neúctu. Starať sa o seba dobre znamená dôverovať okrem seba samého aj niekomu ďalšiemu, ja s tým mám problém – neverím teraz nikomu. Zvláštnu konštelačku mi k tomu dva týždne dozadu prihodil Zámer sveta – žiariš nádherne bielo, zaznelo. Mňa to doviedlo k poznaniu, že také prepojenie je o schopnosti skutočne sa vzájomne vidieť a neposudzovať. Otriaslo mnou, akú bezhraničnú dôveru možno cítiť, nakoľko silná, ochraňujúca a pritom nežná, hlboko láskavá môže byť nejaká bytosť. Z rádu anjelov, ako inak, zaznel pobavený smiech Zámeru sveta.

Odvaha jaguára je odvahou srdca, prepojenou so súcitom. Je morálnou výpoveďou o tom, čo pokladáme za správne a spravodlivé, máme odvahu sa za to postaviť, konať sebaobetavo. Ľudia bez jaguárej odvahy konajú sebecky, je im jedno aké majú iní problémy, hlavne že oni nebudú trpieť alebo že si užívajú. Áno, práve odvaha jaguára chýba dnes mnohým, nechcú sa obmedziť pre ochranu ostatných.

Odvaha kolibríka prináša i schopnosť vidieť svoj život ako rast, cestu duchovného zrenia. Tak to i ja cítim. No kolibríkova odvaha je i o pochopení, že nechať odísť starý sen nie je neúspech, ale veľká odvaha duše, tým vytvára priestor pre zrod nového sna. To je veľká klada zaviaznutá v mojej rieke života, starý sen je pre mňa spojený so synom a spomienkami na neho, držala by som sa ho do úmoru. Hej, práve v tom bode sa vo mne ozval zasa hnev voči šlápote – uvedomila som si jeho podstatu – že by som bola kvôli spomienke na syna uchovala starý svet za akúkoľvek cenu. Teda skoro akúkoľvek.

Odvaha orla, spojená s jasným videním, pravdivosťou a tvorivosťou pomáha nám rozlišovať pravé a nepravé. Je i o dôvere, že prichádzajúce možnosti pomôžu naplniť sny. Cítim, že má zvláštny význam – mnou zatiaľ plne nepochopený – to moje prepínanie sa do kondora či orla, ktoré kedysi úplne na začiatku šamanského výcviku prišlo a viem sa k nemu vrátiť. Zámer sveta posunul moje poznanie ešte o krok ďalej. V odvahe orla potrebujeme uchopiť „tiché miesto“, ako ho nazývajú Strážcovia Zeme, buddhisti hovoria o prázdnote.  Niekedy nás naň Vesmír napája, a neuvedomujeme si to po dlhý čas – až v jednej chvíli si v múdrej knihe prečítame, že hlboký bezsenný delta spánok je práve tým pripojením. Ach, a ja sa trápim, že sa mi vôbec nič nesníva, povieme si v takej chvíli, pochopenie nás rozosmeje.

Podľa Strážcov Zeme by sme mali na svojej ceste životom popri vyčistení svojej rieky aj byť pravdiví, o to sa úprimne snažím, prijímam pravdivosť.  A  tiež by sme mali byť pripravení zomrieť v každej chvíli. Ak sa bojíme smrti, strácame život. Vedomie smrti nám umožňuje byť vďačným za každý z okamihov. Práve to nám umožňuje dnes žiť naplno.

Elena 17.10,.2020