Oblaky plynú, tratia sa dni,
do srdca píšu nám „nezabudni,
na časy lásky, keď boli s nami“,
a smrť nič nemení – sme stále ich mamy.
Oblaky letia do diaľav niekam,
zas ticho plačem a dušu zvliekam,
„tiež na mňa myslí, tam v diaľke kdesi?“
tá krutá strata ma stále desí.
Kus srdca z hrude vyrvú ti kruto,
nejde však prerušiť našich sŕdc puto,
večne nás spája, je medzi nami,
a zas sa stretneme, deti a mamy.
Oblakov záľaha nebom sa valí,
k bolesti zo straty všetci sme malí,
krv kvapká z rany a stále ťa hľadám,
byť opäť s tebou si túžobne žiadam.
Kahance zaplanú, plamienok žiari,
tvoja tvár pripláva, slzy sú v tvári,
spomienky krúžia v divokom tanci,
v srdci sú ukryté zbalené v ranci.
Chráňte ho, prosím, anjelov žiadam,
v oblakoch na nebi tvoju tvár hľadám,
láska je svetlom, na cestu svieti,
viem, raz sa stretneme, mamy a deti.
Dušičky sú krehký, zázračný čas,
umožnia spojiť sa na chvíľu zas,
plamienky sviec žiaria ti na cestu k nám,
chýbaš mi moc a moc, v srdci ťa mám…
Elena 26.10.2020
Celá debata | RSS tejto debaty