Ach, ženy, spomínate na tie časy, kedy sme si priali chlapa ako z rozprávky? Princa na bielom koni?
Aj chlapi mali také predstavy kedysi v začiatkoch života určite, však? Teda nie princa na bielom koni chceli, pravdaže, mám na mysli princeznú.
Časom sa naše názory posunuli, však načo by nám aj bol princ s bielym koňom? Kam by ste asi tak dali koňa v paneláku? Aj chlapov život naučí, ak sú učenliví, že nie pekná bábika je tá pravá na cestu životom. Nuž, veru ani ja by som už žiadneho princa na bielom koni nechcela, nedokáže hocikto prilákať k sebe draka a udržať si ho – a ja som drak.
Nejdem vás zavádzať, nejdeme teraz riešiť kritériá výberu partnerov a ich zmenu počas života. Len chcem poukázať, že ani len partnera si často nevyberáme k celoživotnej spokojnosti – a to sa teda každý čo najviac snažíme, všakže – nie to ešte vládu aby sme si tak vybrali…
Položte si otázku – koho by ste chceli mať na čele štátu? Nemyslím konkrétneho človeka, ale aké vlastnosti by mal mať ten, koho by ste tam chceli vidieť.
No tak už viete, o čom ideme v tejto chvíli uvažovať.
Jasné, že nikto z nás nevyhovuje všetkým…
A nikdy teda nenastane čas, kedy budeme s vládou spokojní všetci. No ľudia nás kamsi vedúci by mali spĺňať určité kritériá.
Nie, náš vysnívaný princ, teda chcem povedať zvolený zástupca na ceste za lepšou budúcnosťou, nemusí mať bieleho koňa. No niektorí ich majú, a ďalším sme za koňov my (alebo žeby za somárov?).
Na otázku – žeby princa? by sme mali povedať rozhodne NIE. Nie, netreba nám princa, ktorý sa bude predvádzať, ani kráľa, ktorý bude rozkazovať – potrebujeme vodcu, ktorý na cestu posvieti svojim srdcom.
Ak chce niekto viesť národ, je to prijatie zodpovednej úlohy – byť schopný viesť. Je rozdiel medzi vedením národa a zaháňaním stáda kráv z paše. Je rozdiel medzi snahou viesť a schopnosťou viesť, obrovský. Je rozdiel medzi prevzatím moci a prevzatím zodpovednosti. Ja to viem, vy to viete, mali by to vedieť i tí, ktorí nás vedú.
Vodca musí vedieť niesť zodpovednosť…
Musí vedieť prijať i nedocenenie davov. lebo keby davy vedeli ísť samé, nepotrebovali by vodcu. Ale potrebujú. Viesť však neznamená podľa mňa direktívnosť, ale schopnosť davy doviesť k rozhodnutiu, že za mnou chcú kráčať. Nadchnúť ich – to je úloha vodcu.
Nie, pravý vodca nebude vykladať do médií, že ktosi mi čosi vpašoval do vyhlášky a ja ho nájdem a potrestám. Pravého vodcu jeho vlastný tím rešpektuje. A on rieši veci v tíme, ktorý za ich riešenie zodpovedá – a nie v médiách.
Ozajstný vodca je morálnou autoritou. Ľudia ho pokladajú za múdreho a čestného – a on taký aj je.
Podelím sa s vami ešte o jednu skúsenosť – nevidíme vlastné svetlo…
Pokoru a skromnosť pokladám v živote za dôležitú. Ibaže ľudia skutočne láskaví sa ako takí nevidia, ľudia skutočne čestní vás nepotrebujú uisťovať o svojej čestnosti a o tom, že vám nikdy neublíži vám povie len človek, pri ktorom by ste mali byť skutočne opatrní. Ani človek úprimný vám nebude vyhlasovať, že nikdy neklame – pokladá také konanie za samozrejmosť u seba aj u iných – pravdaže do chvíle, kým ho život nepoučí, že nie sme všetci rovnakí. A že tých pravých ľudí dokážeme rozlíšiť práve podľa vnútorného svetla.
Prepojilo sa mi to v tejto chvíli s tým, že v konštelácii človek vníma vnútorné svetlo iných bytostí. Ich pravé vyžarovanie. Stavala som konšteláciu minulý týždeň po dlhšej dobe, a teraz som si to pocitovo pripomenula – konštelácie nám pomáhajú naozaj vidieť. A k tomu sa mi dnes posunulo aj šamanské prepojenie s prechodovými rituálmi – že sú ich prelomové okamihy – „prechody“ – presne o tom, ako dokážeme vidieť, ako začíname vidieť niektoré veci, alebo ich začíname zrazu vidieť inak, po novom.
O videní sa to moje poznanie dnes točí…
Fascinuje ma, ako k nám prichádza pochopenie. Zvláštne – padne z knižnice kniha a zrazu pripláva silná myšlienka – vhľad. Zakaždým znovu prijímam komunikáciu Zámeru sveta nie ako samozrejmú, a nechávam dozrieť čas, aby som to všetko pochopila. Možno v tejto chvíli je to pre mňa prekvapujúce tým, že sily dávam do prestavby bytu. Nečítam skoro nič, nepočúvam hlas Zámeru sveta, nedívam sa okolo seba, len pracujem a pracujem na všetkých frontoch. Zdanlivo sa nemením – a popritom cítim hlboké zmeny. Práca na sebe je v jednej chvíli samospádová, „nesie nás to“. Je to hodne zvláštna skúsenosť – mení nás čosi – v takých chvíľach je uvedomenie „nie ja to tu riadim“ veľmi silné…
Elena 5.12.2020
Premiér ako z rozprávky.
..." tých pravých ľudí dokážeme rozlíšiť... ...
Celá debata | RSS tejto debaty