Je to tak trochu rebel – ide časmi mimo davu. A nebojí sa byť sám sebou.
Byť frajerom – to je veľká výzva. Niektorých ženie ku bláznivému riskovaniu, nerozumným kúskom – lezú na steny mrakodrapov, na sochy a štverajú sa na strmé útesy, odkiaľ skáču. Iných vedie ku zháňaniu známostí, ktoré nedokážete na prstoch spočítať. A podaktorých takáto výzva burcuje ku intenzívnej práci a dosahovaniu úspešnosti v očiach iných. Frajer je ten, koho obdivujú davy;
Ale čo znamená „byť frajerom“ naozaj?
„Byť frajerom“ je veľká vec. Poviem vám, nepustila by som už do svojho života chlapa, ktorý nie je frajerom. Pretože byť frajerom nie je o svaloch, peniazoch, či pekných rečiach. „Byť frajerom“ je o odvahe a veľkom srdci, podľa mňa. Lebo odvaha bez srdca je len hlúpymi kúskami, a srdce bez odvahy iba súcití, ale nebojuje za nič. No a už Einstein varoval, že iba sa dívať na zlo nestačí.
„Byť frajerom“ je o ochote prekonávať hranice vlastné aj iných. Zdolávať výzvy – a niekedy si iní ani neuvedomia, ale veľké hory v nejakej chvíli prekonávame. Prezradím vám, napríklad ja ich prekonávam v tejto chvíli, že píšem – lebo píšem nielen krvou svojho srdca, ale i rúk. A dám k tomu životné poučenie – nikdy nenanášajte na steny omietku rukami, je to žieravina. Práca na prerábke nie je ukončená, no dnes mám večer v štýle „buď frajer, oddychuj, aj napriek tej kope práce.“
A teraz v závere roka máme ešte šancu „byť frajerom“ – každý z nás. Lebo byť frajerom na Vianoce je o „videní iných“ a o konkrétnych krokoch pomoci.
Krásnu výzvu som videla dnes na internete – buď frajer, namiesto pyrotechniky nakúp granule pre útulky zvieratám.
Alebo trebárs môžeme zaplatiť koláče a nechať ich doručiť ich do nejakého domova dôchodcov, či na oddelenia s chorými deťmi. A možno i pre útulky pre bezdomovcov – lebo keksík či cukríky by ich potešili. Mnohí žijeme v stereotypoch, a ja som sa pred chvíľou vplietla do hlúpej fb diskusie, lebo na adresu herca, ktorý zomrel, hádzali odsudzujúce komenty – je to strata času, už nezvyknem diskutovať. Tak i teraz niekto kývne rukou, že na keksíky a cukríky bezdomovci kašlú, oni chcú len pijatiku. Nie je to tak. Občas v mestách kúpim bezdomovcovi buchty alebo koláč, pre radosť a šírenie dobra, často ich to rozplače. Jeden z nich mi povedal – „ďakujem, že vo mne vidíte človeka“. Lebo hodiť niekomu pár drobných je jedna vec, a kúpiť mu niečo, čo by si sám nekúpil, je trochu iné.
Vianoce sú sviatky, kedy sme láskaví a otvárame viac svoje srdce – teda niektorí sa takto asi iba tvárime. Nakupujeme pyrotechniku a tvárime sa súcitne, ach, tie psíky, dôchodcovia, chorí ľudia, bezdomovci, ako len s nimi súcitím…
Buďme frajeri, pozrime sa pravde do očí – sme frajeri, alebo je to iba hra na frajerov?
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty