otvorene

Temnomodré oblaky sa hnali nebom. Horizont bledol, svitalo. Vietor poletoval korunami stromov.

Kráčala som skorým ránom k busu.

O čo iné je také vykračovanie na svitaní v horách, ako v meste. Je to také instantné tam v meste pre mňa, aj s tými jeho falošnými nahrážkami – namiesto lúky s potokom motanie sa obchodným centrom, namiesto pri ohníku s opekaním slaninky posedenie v bare, namiesto štebotania vtákov neustále švišťanie áut ulicami. Tu je objatie života silné a nefalšované.

Zastala som stáť v tej temnote rána na mieste, kde niet svetiel. Autobus spod kopca ešte nebolo počuť – a tak som na chvíľu splynula s vetrom, a šumiacimi stromami a  ich obrysmi, črtajúcimi sa proti oblohe, plnej letiacich oblakov.

Intenzívny okamih hlbokého spojenia.

Mám rada intenzívne okamihy. A  ozajstnosť.

Hlavou mi vírili pocity a myšlienky.

To je to, čo naozaj potrebuješ, zašepkal Zámer sveta tíško, iba pravé a pravdivé.

Náhle som mala pocit, že môj projekt je vybudovaný, že žije, že som tam. Obrovská sila toho miesta ma ovanula. Zvláštny obraz sa mi zjavil. Medveď, to nie je moje silové zviera. Striebristý ako mesiac, tá farba zvláštne kontrastovala s pomarančovým svetlom lámp verejného osvetlenia obďaleč sa tiahnucich. Môjho havrana a draka som chcela privolať, no len som fascinovane pozerala, ako sa blíži. Hlboký pocit bezpečia mnou prenikal, akoby som si mala spomenúť na čosi zabudnuté. Medveď bol silové zviera môjho šamanského učiteľa z rituálu zomierania a znovuzrodenia, zomrel nedávno  – je to jeho odkaz? Zašepkala som – Máš pre mňa posolstvo, medveď? Usadil sa vedľa mňa, akoby zapustil korene a v tej chvíli sa rozžiaril vnútorným svetlom. I ja som tak žiarila, jediný svetelný bod sme boli. Obrovská energia tam bola. Cítila som, že to všetko má zmysel, tiahne sa ako niť odkiaľsi kamsi…

Náhle spod kopca zahučal autobus. Stúpal zákrutami nahor. Rozbehla som sa k zastávke, a vydesene som potláčala všetky myšlienky.

Pri telefonátoch počas dňa som si zrazu uvedomila, že stále mám jeho číslo v mobile. Nuž čakám, kým porozumiem zmyslu toho posolstva.

Nebola som po celý deň vo svojej koži. Možno je to tou farbou vlasov, kým si na ňu zvyknem – zo žiarivej zlatistej blond je svetlohnedá – vravela som si. Ale vedela som, že to narieka moje srdce – nechcem aby zomierali láskaví ľudia. Sú ľudia ako červivé oriešky, škrupinka sa leskne, no vnútro je des. A iní ľudia navonok nežiaria, no rozdávajú dobro. A majú naozaj ťažký osud. A nechcem aby zomierali… Tiekli mi slzy, podchvíľou. No tak, no tak, prestaň, okamžite, ťahal ma zakaždým Zámer sveta za rukáv mojich šiat.

Posvätný oheň, bol to posvätný oheň – povedal mi náhle neskoro večer. Nerozumiem ti, odpovedala som v polospánku. Nadránom som si na to spomenula a listujúc v google o posvätnom ohni som vylovila, že prvého marca posvätný oheň obnovovali v chráme Vesty. A mazdaizmus taký oheň používa v boji proti silám temnoty a zla, je očisťujúcim i prechodovým rituálom.

A tak som o nenáhodných náhodách dumala. Zámer sveta mlčal, ako vždy keď chce, aby som bola trpezlivá. Nemyslíte si, že som bola, však? Zalovila som v poličke a fascikel s múdrymi príbehmi som náhodne otvorila – no tak, no tak, aspoň niečo mi povedz.

No tak dajme tú hru na náhodne nenáhodnú vetu.  „Oddýchni si trošku, a keď budeš môcť, vstaň a pokračuj v ceste. Lebo odkedy sa dozvedel, že ideš za ním, beží ti v ústrety“.

Nad mojou zvedavosťou sa zľutoval jeden z mojich šamanských kameňov a prihovoril sa mi. Nájdi hudbu, povedal.

Fotka je moja, samozrejme, a dnešná

Otvorila som hudbu náhodne, to je ona. Film Shaolin mi pripomenula

Ten film mal pre mňa silné posolstvo v závere – v tej chvíli som vedela, že môj syn je v dobrých rukách. Moc mi to pomohlo.

Asi nemusím písať od koho som link naň dostala.

Nie, stále nechcem, aby zomierali láskaví ľudia. Ale je pravda, že z nariekania som tým prešla ku spomienke plnej úcty.

Všetko k nám prichádza v pravý čas.  

Elena