Každý z nás zažíva ťažké situácie, smrť blízkeho je z nich najťažšia. Včera zomrel Milan Lasica, nečakane, na javisku dokonca. Aj František Nedvěd, ale on bol dlhšie vážne chorý. A začiatkom júla i Vítězslav Vávra, tiež po dlhšej chorobe – niektoré z jeho pesničiek sprevádzali moju mladosť. Niekedy niekedy môžeme ťažkú situáciu predvídať, privolávame si ju vlastnou hlúposťou a zbytočným riskovaním – ako tí bleskom nepriamo zasiahnutí včerajší turisti v Malej Fatre. Vystavili riziku i životy záchranárov, to je fakt, a pred chvíľou som čítala komentáre k tomu – ľudia oceňovali ich zásah v náročnom prostredí a počasí.
No inokedy situáciu osud zmení v okamihu, nečakane, desivo – a my pritom musíme kráčať ďalej. Rozprávky končia tak sladko, že to Ďalej by mal byť šťastný život až do smrti…
Hej, existuje realistická verzia – pokračovanie rozprávok A čo bolo ďalej, ktorá tú cukrovú ilúziu rozbíja, lebo život je už taký, že prináša kadečo. A je na nás a o nás, ako sa s tým vyrovnáme. Vôbec si nemyslím, že sú ťažké životné situácie o našej „sile“ – skôr o prijatí cesty s dôverou. Aspoň ja teda nemám potrebu byť silná, práve naopak, prijímam svoju slabosť.
Mojou oporou v ťažkých situáciách je humor aj viera v dobro – a včera mi oporou bola aj metla, aby som ťažkú tému trochu odľahčila. Nie že by som toľko upratovala alebo nebodaj na nej lietala, riešila moje piatkové večerné zakopnutie pri kŕmení túlavých mačiek pod bytovkou na rozbitých betónových schodíkoch. Počúvala som potom dunivý hlas vetra za pootvoreným oknom celú noc a plakala som, noha ma bolela. Zaspala som na necelú hodinu, ostrá bolesť v nohe ma zobudila. No pomohla mi zachytiť kúsok sna, čo je u mňa od synovej smrti výnimočné a dôležité veci mi to hovorí. V autobuse som v tom sne sedela, neďaleko rodnej dediny, napravo od cesty tam je potok. A na pravej strane potoka sedel medveď. Vlastne až teraz som si uvedomila, že pravá strana tam hrala nejakú úlohu, zvláštne. Presne viem, kde je to miesto, Srsť na ňom sa kde-tu vlnila a miestami pôsobila ošklbane, stopy život na ňom zanechal – mihlo sa mi hlavou. Autobus akoby stál, mala som pocit že sa díva na mňa ten medveď. Sedel tam, pripadalo mi akoby tam čakal na mňa, mal zvláštne hnedé oči, ešte i teraz si ich viem vybaviť. Nepôsobil hrozivo. Slová jedného môjho šamanského učiteľa sa mi vynárajú občas – že medveď ma sprevádza vekmi a patrí ku mne. Objavil sa i v mojom rituáli zomierania a znovuzrodenia. A teraz – čo je to za posolstvo, Zámer sveta? Mám ísť pozrieť domov na to miesto k potoku – alebo čo mi to vraví? Pravdou je, že chcem ísť pozrieť domov a čakala som na to, že konečne opravovanú cestu pootvoria – práve oddnes by už nemala ísť národným parkom, ale bežnou trasou, i keď so semaformi niekoľkými ešte. Noha mi tú cestu zasa odsúva.
Bilancovala som v mysli víkend. V jednej chvíli som si uvedomila, ako mi dala čas tá nohastory. Lebo namiesto stierkovania kuchyne som povyrábala jedlá môjho detstva z uvarených zemiakov – roky som ich nevarila – trochu knedlíkov plnených jablkami so strúhankou na masle, trochu fašírok plnených syrom, párky v zemiakovom cestíčku v trojobale. Potom som predpoludním metlu odložila – keďže trpím posttraumou po smrti syna, nešla by som do tej okresnej nemocnice. A tak som musela vykročiť, bolestne, akokoľvek, musela. Včera som krívajúc zišla odniesť túlavým mačkám jedlo, lebo si viem predstaviť aké je smutné márne chodiť pozerať do prázdnej misky. Kúsky useknutých zhrdzavených rúr v chodníku som opatrne obchádzala.
Ale dala som to. Lebo sú situácie, kedy musíme premáhať bolesť a urobiť krok, a ešte jeden krok. Presne o tom je kráčanie ťažkou situáciou, že sa rozhodneme – urobiť ešte aspoň jeden krok. Možno nie kvôli sebe, ale kvôli iným, kvôli svojim záväzkom, kvôli tomu, čo musíme urobiť pre iných. Takto ma po smrti syna držali povinnosti – nemohla som sa zosypať a musela som pracovať, aby dcéry prežili a študovali. Presne takto, krok za krokom – zašepkal v tejto chvíli Zámer sveta – dáš to. No tak, dnes predsa nie je výročie jeho smrti, ale narodenín.
Potom som prepla myšlienky ku vetru a prírode a búrkam. Je to sila prírody, uchvacujúca a pritom hrozivá – myslela som na tých ľudí v Nemecku, bezmocných a bezradných tvárou v tvár v týchto dňoch tej strašnej katastrofe, obrovským záplavám. Je to ťažké prísť o svoj domov, blízkych, bezpečie dôverne známeho sveta. Ak dokážeme úprimne súcitiť a chápeme, že nie naša bolesť je tá najväčšia na svete, tak nás takéto nešťastie iných vytrhne z nášho pohodlného sveta. Posielala som im energiu, všetkým čo ju potrebujú.
Článok v Pravde hlása miernu úľavu od horúčav
nuž, neviem, ja by som tak toto počasie nenazvala. Prudké víkendové búrky a vietor ohýbajúci koruny stromov u nás. I teraz vietor hučí divoko…
Voda už i na Slovensko dorazila, ktovie čo sa deje v tejto chvíli, moc síl prajem všetkým.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty