Jediný z vlády, kto sa verejne ozval nesúhlasne proti urážlivému vyjadreniu štátnej zamestnankyne, pracujúcej ako riaditeľka Odboru tvorby strategických zámerov MZ SR.
Ďakujem verejne, pán Matovič – ja osobne si tento Váš krok cením.
Nuž, a čo dodať k tej slečne riaditeľke?
Veď aj vyzerá slovenské zdravotníctvo presne podľa toho, akých tam máme riadiacich pracovníkov.
Pravda dokonca dala priestor jej opätovnému vyjadreniu – ako inak, zjavne musí mať za každú cenu posledné slovo, takže už vieme čo slečne rodičia vo výchove mohli trochu viac zdôrazniť – a ako inak, jej vyjadreniu nesebakritickému, ako ukazuje článok v linku
Zrejme by v tom Oxforde žasli pri liste o celej udalosti a o tom, že ich študenti by mali mať nielen IQ a výkon, ale aj – a hlavne – ľudské kvality, s úprimnou prosbou, aby o to naozaj začali dbať v tej škole, lebo je to aj vizitka ich samých.
Poznámka slečny riaditeľky – že beztak ide študovať na Oxford – ma priviedla ku dvom úvahám.
V prvom rade ku úvahe o tom, čo vštepujeme deťom.
Naozaj ich učíme vnímať tie pravé hodnoty? Lebo ak áno, odkiaľ sa nám berie potom tá generácia mladých „liberálnych“, ktorí sa vyjadrujú o ostatných bez akejkoľvek úcty a tvária sa ako polobohovia, a podaktorí aj ako najnovšia reinkarnácia Buddhu? Však nám ich Číňania a Vietnamci nedoviezli, a neobjednali sme si ich ani cez Aliexpres.
Tak pokriviť človeka, že nemá úctu k ľuďom a hrabe sa pritom nekriticky do vysokých funkcií, nie je iba o rodine podľa mňa. Je i o tom, čo naše deti nasávajú v škole a v tejto spoločnosti celkovo. Veď i terajší minister školstva chce znížiť kritériá výberu manažérov v školách – aktívni nedouci v tých správnych politických stranách zrejme túžia po funkciách a treba dať všade „našich ľudí“. Uvedomila som si pri tom jeho nápade, že ak človek nezíska vzdelanie dôsledne a poctivo krok po kroku vlastným pričinením, tak ani nechápe význam a hodnotu vzdelania a jeho skutočný prínos pre svoj život. Mali by sme naozaj mať úctu ku vzdelaniu, ale tomu ozajstnému, ktoré je esenciou poznatkov a životného poznania. Titul sám osebe nikomu múdrosti nepridá, nech je z akejkoľvek univerzity. A preto by sme mali i s rozvahou vyberať ľudí do funkcií. Nemyslím si, že by sme mali kritériá účelovo znižovať – práve naopak, mali by sme klásť dôraz nielen na výkon, ale aj na sociálnu inteligenciu a ľudskú zrelosť, dbať o stály osobnostný rast riadiacich pracovníkov.
A druhá z úvah motivovaná slečnou riaditeľkou?
Hm, recesistické tričko som videla – s nápisom Nie je ľahké byť riaditeľkou i princeznou súčasne, ale ja to zvládam. Veru nie je ľahké stať sa skutočným riaditeľom, ani skutočnou princeznou – mnohí sa na jedno alebo druhé hrajú…
V živote prichádzame postupom času k tomu, čo je naozaj dôležité. Párkrát padneme na zadok a nabijeme si nos, kým sa staneme skutočne dospelými. Kým prídeme na to, že najväčším bohatstvom pre nás sú nie peniaze, postavenie, obdiv davov, úspech a užívanie si bez hraníc, ale čisté svedomie a láskavé srdce. A že byť riaditeľom neznamená, že môžem dirigovať iných ľudí, ale o tom, že im vnímavo a s úctou načúvam…
Elena
Pekne... zdá sa, že objektivita tu ešte žije..... ...
Vyborne zhodnoteny zivotopis choreho... ...
Matovič si zaslúži verejné poďakovanie. . . -... ...
+++++++++++++++ výborný blog, zdieľam! Tu... ...
Za to, čo Matovič navystrájal doteraz, si... ...
Celá debata | RSS tejto debaty