otvorene

Ach,tie Vianoce, dokonca i prezidentku pochválim.

Lebo to  predvianočné prerušenie väzby pre Megan je pekné gesto. A dobrý krok pre malého Alexisa – z Meganinho stretnutia so synom v správach je zjavné, že malý v prvej chvíli od nej odvracia hlavu, už začínal vnímať mamu ako „tú, ktorá ho opustila“. Ak ide o prvé porušenie zákona a páchateľ robí reálne kroky zmeny, nielen verbalizuje ľútosť, som za elektronický náramok a domácu väzbu.

Koľko nepokoja je v týchto časoch, koľko nepokoja je v nás samých v tejto dobe – uvažovala som nad tým v skorom nadráne, lebo pre mňa vianočný čas bol vždy posvätnom – od 1. decembra som sa vianočnila po celý mesiac. Tak to robievala moja stará mama, a i ja, keď som vyrástla. Nech boli akokoľvek ťažké časy v mojom živote, a veru boli občas, sypali sa v tomto čase v mojom vnútri nežné drobné vločky vianočna. Tento rok som až dnes na svitaní s úsilím zhodila z pliec ten jedovatý dych doby. Lebo predvianočne si zlo nedalo pauzu, zvakcinováva sa v tejto krajine, a zapredávajú našu krajinu i budúcnosť našich detí zmluvou s USA. Potichu a bez akejkoľvek diskusie s národom, vnímam tie nitky manipulovania a ohlupovania ľudí. O to viac, že zdražovanie nás zavalí, veľa ľudí bude živoriť, a tento štát naše peniaze vyhadzuje do vreciek vojenskej lobby.

Potom som dumala už tak vianočne pri mojom nadrannom písaní. Myslela som na kadekoho – na ľudí, ktorí musia dnes pracovať – je ich hodne, a zaslúžia si naše poďakovanie. Aj na ľudí bez domova – ach, som taký pochabý idealista – vždy som si priala, aby aspoň cez tri dni vianočných sviatkov dostali po celý deň jedlo – aby sa reštaurácie a kaviarne a hotely poľudštili, a každému človeku bez domova dali kávu či čaj, ale i raňajky, obed a večeru. Aspoň tie tri dni. Som si istá, že by neskrachovali. Myslím tým v normálnych predkovidových dobách –  dnes majú mnohé podniky existenčné problémy, pravdaže. A aspoň na tie tri vianočné dni bezdomovcom by štát bezplatne mohol zaistiť ubytovanie v ubytovniach.

Neviem zachrániť celý svet, no keď som včasráno umývala na voňavo schody v bytovke, odniesla som jedlo pod bytovku túlavcom. Bežne im nosím zvyšky a granule, no teraz okopistý tanier jedla dostali – pečenú klobásku, makový závin, všeličo – kadekto tam doblúdi. Snežilo, v snehu bolo vidieť dva pásy drobných mačacích labiek, niektorí túlavci už hľadali niečo pod zub.

Hmmm, naše Vianoce sú rôzne, tak ako kapustnice či šaláty, napadlo mi, ked som kapustnicu dovárala. Nemám rada kapustnicu s mäsom, varím ju s klobáskou, bez sušených sliviek, ktoré ja mám rada, ale moje najmladšie dieťa nie. A kapustnica môjho detstva bývala i s krupicovými haluškami. Ach, ten svet našich vianočných kapustníc…

A ešte jednu vec vám prezradím – nedávam si žiadne novoročné záväzky, Silvester a Nový rok moju vodnársku dušu neoslovujú – je to pre mňa umelo stanovená hranica, navyše s veľmi nevydareným spôsobom jej každoročného prechodu v spoločnosti. Takže mne sviatky začínajú i končia Vianocami. Vo vianočnom nadráne som spravila rozhodnutie. Zámer sveta zajasal, lebo pofukoval ma k nemu vo svojej dlani ako púpavové semienko postupne. Načúvanie hlasu vlastných myšlienok s jeho predsudkami voči tomu, čo nám Zámer sveta predkladá, nás ženie do rôznych slepých uličiek. Prekročila som strach. Viem, že vieš, že viem – dívala som sa na Zámer sveta. Zdvihla som dlane a nastavila som ich neviditeľnému vetru, Porozumela si, prikývol.

Elena