Niekedy nevieme vydolovať z hĺbky seba slová. Nad hlavou nám idylicky modrou oblohou plynú páperové obláčiky a svet pôsobí zázračne krehko.
Neviem čo povedať o pocitoch, ktoré vo mne v tejto chvíli víria.
Narodeniny sú radostnou záležitosťou. Dvadsiate tretie narodeniny má dnes môj syn. A pritom sa kdesi v ich pozadí nesie tichý plač môjho srdca, lebo Maroško tu nie je. Zomrel vinou lekárky v roku 2014.
Chýba mi.
Tí, ktorých milujeme, by mali žiť dlho a šťastne…
Źámer sveta otázku nahodil – Nedáš báseň?
Zavrtela som hlavou. Vrtela som hlavou na hruškový džús, hruškovú čokoládu, i knihu Skvelá samota, ktorá je o veľkom putovaní, plnú múdrych rád o to,čo k putovaniu áno a čo nie.
Budem ju čítať, ale nie dnes – kývla som plecom.
Urob krok – povedal.
V sobotu budem na Červenici – zašepkala som. Budúcu stredu na Brdárke.
Hej, prikývol. Prosím, povedz mi teraz, čo naozaj chceš – dodal,
Čo naozaj chcem? Čo by som chcela naozaj?
List, prebleslo mi nelogicky.
Veru, v časoch nemobilných a nefacebookových sme udržiavali spojenie pomocou listov. Časy sa menia, obyčajný rukou písaný list som veru nedostala dávno. O to viac si uvedomujem, aký som človek nefacebookový a nemobilný, a aké sú pre mňa obyčajné rukou písané listy vzácne. No je pravdou i to, že nie je veľa ľudí, od ktorých by som list dostať chcela. V časoch nemobilných a nefacebookových sme udržiavali spojenie pomocou listov….
Áno, list, prisvedčila som Zámeru sveta.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty