Keď padajú hviezdy, zvykneme si niečo želať.
Perseidy dávali dnes v noci príležitosť. Mohli ste si za hodinu zaistiť aj niekoľko splnených prianí, drobnučké hviezdičky leteli ako mihotavý záblesk nebom v hojnom počte. Presnejšie – písali o tom, že budú tak letieť. Nebola som sa na nočnú oblohu s jagavými svetielkami pozrieť.
V tejto chvíli si neprajem čokoľvek priať – kývla som plecom.
No tak, poď. Mala by si sa konečne pohnúť k poslaniu, je to úžasný projekt – povedal Zámer sveta nepresvedčivo, lebo vedel, že naozaj nechcem.
Je – prisvedčila som úprimne, lebo je – ak vytvoríš podmienky, vykročím k nemu. Ale nemám pocit, že musím letieť pozerať na padajúcu hviezdu a priať si k nemu vykročiť okamžite.
Bol by som rád, keby si vybehla pozrieť na tie padajúce hviezdy ako vždy, radostne a dôverčivo, s tým detským nadšením. Vždy, vždy si sa na ne dívala, aj keď boli ťažké časy – dodal.
Prikývla som. Stále sa dívam na svet bláznivo pochabo, ak ťa len to trápi. Vnímam jeho zázračno.
Pozri – každodenný obrázok a pritom vždy iný – na tomto prichádzajúca noc minulú stredu v Ľubochni…
park plný „ibastromov“ – a pritom zázrak života, stromy rastúce na strome…
Z miesta ubytovania v tej Ľubochni – ružové ruže sú jednoducho prekrásne, a pravdaže, toto je len záhradný domček tej vily, nie moje ubytovanie – je taký tíško romantický, až sa mi žiada zaklopať na okienko, či nevykukne ježibaba…
Stáli ste niekedy pod jarabinou, len tak chvíľu v tichom rozhovore s ňou? sú to moc múdre stromy…
Dojímajú ma zakaždým stopy ľudí v čase – ktosi tu nanosil tie kamene a vybudoval chodník – možno tu už ani nie je,no ten chodník tu bude pre ľudí ešte hodne dlho…
Stromy – ľudia obvykle obdivujú lipu, ktorá vyrástla mohutná, utkvie im v pamäti, na ten pokrivený stromček nesmelo sa tisnúci k nebu si ani nespomenú – hoci kto potreboval viac sily a odvahy rásť – lipa v ideálnych podmienkach, alebo stromček bez dostatku priestoru, s ulámanými vetvičkami?
A hej, pravdaže, oriešky mi padli do ruky, keď som vykročila podvečer prejsť sa tým parkom. Veď hej, Popoluškine oriešky boli tri a mojich je sedem – ale zasa, ja si neprajem želania iba pre seba…
Ach, hej, bolo to úžasné s tými orieškami, ďakujem – dodala som. Zámer sveta sa bláznivo smial – lebo vie, že tie oriešky ma dostali. Som pochabo romantická duša, na mňa takéto veci platia.
A čo si si zapriala? nezabudol dodať.
No nič, teda ešte nič, priznala som. Ale chcela by som dom s veľkou záhradou – raz. Lenže ešte stále nepoznám to správne miesto, kam by som ho chcela mať umiestnený.
A ešte, naliehal – čo ešte by si chcela? Nehovor o svetovom mieri a ochrane zvierat, aby netrpeli. Zameraj sa na seba…
Neviem, nič, teda pouvažujem o tom – opravila som sa. A vôbec, potrebujem teraz vyzerať hviezdy, keď mám toľko zázračných orieškov?
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty