Večerné správy priniesli informáciu o to, že na akejsi bratislavskej škole bombu nahlásili. Je pravdou, že som správy sledovala letmo, a tak som sa musela teraz pozrieť do médií, že o akú školu šlo, ale to nie je podstatné.
Už z toho započutého ma zamrazilo.
Stáva sa to slovenským národným folklórom, že nejaký idiot nahlási bombu v škole či na súde.
Ak si nahodíte do googla „nahlásili bombu v škole“, vyhodí vám najmenej desať prípadov. U nás. Skutočne som za to, aby zverejňovali fotky s menom páchateľa. Ja osobne by som Slovákov rýchlo odučila takýmto tradíciám – dotyčný páchateľ by musel v plnej výške zaplatiť výjazd a vzniknutú škodu. A verte, že náklady nahlásenia na súde by boli pekne drahé – lebo znamenajú uhradiť cestovné náklady a ušlú mzdu všetkým, ktorí sa na ten termín na súd vybrali. Samozrejme všetky náklady na policajný výjazd, aj na špecialistu a psa.
Dala som ako prvý finančný motív, lebo mnohí Slováci naň „počujú“ najlepšie. Reči o svedomí a morálke im idú jedným uchom dnu a druhým von. I keď – povedzme si otvorene – pre mňa je prioritná zasa práve otázka svedomia a zodpovednosti v podobnej situácii. Nejde vonkoncom iba o to, že sa preruší vyučovanie či súdne konanie, a ľudia sa musia z budovy vypraviť vonku. Verte, že i to u úzkostného človeka môže spustiť dlhodobejšie zdravotné problémy.
Môžeme si povedať, že je málo pravdepodobné aby niekto zavliekol bombu práve do nejakej základnej školy u nás. Veď čo by tým získal? Poslala by mu škola ako výkupné za nevybuchnutie prvácky šlabikár, alebo stravné lístky?
I ja si občas v takej situácii poviem, že keby som policajtom zavolala, že je v kvetináči pri budove súdu či školy milión eur, ani sa z okna nepozrú. Jasné, tá pravdepodobnosť sa dá odhadnúť podľa rizikových znakov, ale na tie vás nebudem upozorňovať. Lenže v hre je priveľa – ľudské životy, a tak nemôžu riskovať. A keby sa nebodaj stalo, že nejaký šialenec naozaj do školy bombu dá a stalo by sa niečo deťom, človeka ktorý ľahkovážne podcenil riziko, by odsúdila verejnosť asi horšie ako samotného páchateľa.
Lebo smrť detí je vždy tragédiou.
Neprirodzená smrť človeka je vždy tragédiou – no u detí to platí dvojnásobne. A smrť detí v škole je niečo nepredstaviteľné, lebo škola by pre ne mala byť miestom bezpečia a vzdelania. Vydierať cez deti a ohroziť deti je to najúbohejšie a páchateľa takého činu by pri akcii polícia podľa mňa vždy mala rovno odstreliť.
Je to podobné ako pri akciách so šialenými strelcami. Ľudia ťažko uveria tomu, že niekto len tak rozbije ich „malý bezpečný svet“ a že by sa mohlo stať niečo, o čom nanajvýš počuli pár viet v vo večerných televíznych novinách. Podcenujú prevenciu. Keď som pred pár rokmi na jednu konferenciu písala o riziku šialených strelcov u nás a potrebe preventívne zabezpečiť školy, dala som mojej práci ironický názov Amerika je ďaleko. Lebo dve predchádzajúce konferenčné práce varovne nepomohli- presne tak sa ľudia cítili, aj odborníci – že v Amerike sa to deje, ale u nás predsa nie. Upresním, že to bolo v roku 2017 a o dva a pol roka sa odohral útok na školu vo Vrútkach. Dopadol tragicky, ako inak, keď predstava možného rizika nám bola taká vzdialená – a malým zázrakom bolo, že tí policajti pri zákroku nepostrieľali seba či zopár nevinných. Lebo je tragédiou byť nepripravený v takej akcii. Neodsudzujem ich – súcitím s ich situáciou, lebo je obrovská zodpovednosť robiť zásah v situácii, kedy sú ohrozené deti. A možno tam boli aj ich vlastné deti.
Na situácie násilia voči deťom sa nedá zvyknúť. Sú desivé a nikdy neviete, čím vás situácia prekvapí. Viete si predstaviť, ako sa cítil ten otec – policajt v USA, ktorý pri zásahu voči šialenému strelcovi našiel v škole mŕtve vlastné dieťa?
Zomrel potom v priebehu týždňa.
Práve ten aspekt pokladám za rozhodujúci ja – riziko, s ktorým do akcie kráčajú tí policajti. Lebo nikdy neviete, či nejdú do akcie, z ktorej sa nemusia vrátiť. Alebo ktorá môže priniesť aj obete na nevinných ľuďoch. Je to práca, ktorá sa mi páči. Ale jednoducho na ňu nemám, som príliš empatická – a na rozdiel od mnohých nesebakriticky lezúcich do pozícií, na ktoré nemajú, mám realistický odhad vlastných síl
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/07/17/nemlcim-9-byt-policajnym-vyjednavacom/
Na internete sa po zásahu vyrojí múdrych diskutérov toľko, že váham prečo z nich ministerstvo nespraví zásahovú jednotku. Napríklad ich postaviť aspoň ráno ku Lidlu, keď idú predávať maslo v akcii – aby sme sa zabavili tým, ako im to ide v praxi. V skutočnosti je taká akcia nielen vecou profesionality, ale aj náhody. Lebo neviem koľkí z vás si na začiatku septembra spomenú na prípad, ktorý sa pred rokmi stal v Beslane – písala som o ňom opakovane.
A práve ten prípad to jasne ukazuje – Rusko dokonca súdil medzinárodný súd za ten zásah, vraj nebol profesionálny. Pravdu ale napísal jediný vyjednávač, ktorého v tej dobe do školy teroristi vpustili – že tam v čase bežiacich vyjednávaní svojvoľne nabehol civilný spolok Ľudové milície a rozhodli sa oslobodiť deti útokom. Nastala obrovská panika
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/213797-ausev-strelbu-vyprovokovali-civilisti/
Ale rozumiem tým ľuďom v Ľudových milíciách, keby som tam mala dieťa, ani tankový prápor by ma nezastavil a šla by som tam tiež, hoci logicky viem, že to mali nechať na profesionálov. Ak je ohrozené vaše dieťa, logika nehrá úlohu.
Mnoho detí tam vtedy prežilo šialené utrpenie. Mnohým zomrela matka, súrodenci. A mnohým matkám deti. Zahynulo tam vtedy podľa ofiúdajov 355 ľudí.
Nedokážem si ani predstaviť, ako tie matky čo to prežili, dokážu ísť ulicou v prvý septembrový deň, keď vidia kráčať do školy s taškou na chrbte cudzie deti. A už vôbec nie, že taká matka musí viesť do školy ďalšie svoje dieťa v prvý septembrový deň…
Môže niekto normálny žartovne vypisovať o tom, že dal do školy bombu?
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty