otvorene

V médiách sa objavujú kopy článkov, viac či menej scestných po streleckom masakre v Prahe. Riziko ďalších útokov je v senzitívnych obdobiach vysoké, a tak sa vraciam  k téme, aby som aspoň pár faktov pomenovala reálne.

Myslím, že je zbytočné prosiť kadejaké pofiderné plátky, aby už prestali o prípade písať  – a so senzačnými nápismi – lebo riziko nápodoby svojimi počinmi len zvyšujú. Beztak je trafených ľudí v slovenskom a českom národe viac ako dosť, o tom svedčí i skutočnosť popisovaná článkom v linku

https://www.blesk.cz/clanek/regiony-praha-praha-krimi/768922/radeni-sileneho-maniaka-24-na-filde-policie-resi-desitky-lidi-kteri-jeho-bestialitu-obdivuji.html

že vyše 50 hlupákov sa našlo, ktorí sa po tom masakri v čase vianočnom neštítili vyhrážať ďalšími útokmi. Povedzme si pravdu – popri ožratých hlupákoch, ktorí vyvolávali polícii v Česku  či u nás, ako idú strieľať, nepochybne existuje niekoľko jedincov, ktorí sú duševne ujetí (majú duševnú poruchu, prípadne sú psychopati) a takýto čin zrealizovať reálne chcú, pretože „radšej nech sa o mňa zaujíma polícia, ako nikto“.

Obvykle sú efektom domina  – idú vo vlne viacerých útokov za sebou v krátkom čase – a tak vypisovanie médií o nejakom čine, akokoľvek hroznom, nesmie byť vedené senzačnosťou, ani na to pútať pozornosť dookola. Aj keď je pravdou, že nech urobíme čokoľvek, zopár ujetých i tak bude útoky pripravovať.

Základný krok prevencie je preto otázka  kedy vieme, že niekto robí pizzu.

Nedokážeme spoľahlivo určiť rizikové osobnosti z viacerých dôvodov, tie tu analyzovať nejdem. Je ale potrebné všímať si ľudí vo svojom okolí. Ak si synátor začne kupovať vo veľkom zbrane, asi by sa mali rodičia poobzerať po psychiatrovi, ak ho s ním ešte predtým nevyhľadali. A ak už má ich dieťa evidované nejaké duševné problémy, tak i snaha získať jedinú zbraň je dôvod utekať s ním ku psychiatrovi na kontrolu. Poviem to rovno – v prípade toho pražského páchateľa, nepokladám jeho rodinu za slušnú a milú, ale za vysoko problémovú – ak prehliadali všetky riziká v jeho správaní a nebodaj mu i kupovali tie zbrane. Vláčil sa s puzdrom na gitaru, hoci nehral, to matku nezaujímalo čo tam jej syn nosí a prečo? Však bol duševne chorý, a nevyliečiteľne, t. j. celoživotne, mal bipolárku. Neverím, tomu, že si možno vonkoncom nič nevšimnúť v správaní páchateľa, ten sa pred činom odpútava aj od blízkych,

Podobne i kamaráti a známi – trúsenie rečí o tom, ako niečo vystrojím, nie je sranda a nie je treba to prehliadať. Radšej preveriť 50 zbytočných oznámení, ako zanedbať jednu reálnu hrozbu. A je na bezpečnostných zložkách, aby po falošných 50 previerkach nezaujali laxný prístup, že i tak sa nič nedeje.

Páchateľov je potrebné zachytiť čím skôr, v štádiu prípravy, a nie až páliacich na streche zo zbraní. Naozaj si myslím, že každý, kto si kúpi dlhú zbraň, by mal byť monitorovaný, ak to nie je poľovník či športový strelec. Vykladanie, ako sa niekto vyzbrojuje a trénuje pre vlastnú ochranu, by malo viesť k monitorovaniu políciou, lebo nie sme na Divokom Západe, aby sme tu strieľali po lupičoch – už vonkoncom nie v obývaných zónach. Tam je väčšia pravdepodobnosť, že takýto ostrostrelec odstrelí suseda alebo náhodného okoloidúceho než samotného lupiča.

Ja by som stíhala za spolupáchateľstvo všemožných inštruktorov, ktorí za prachy cvičia kohokoľvek, pričom ani nezisťujú, či ten človek nie je vyšinutý. A aj tých, čo im takýto biznis bez riadnej kontroly činnosti a nastavenia mantinelov povoľujú. 

Ak by ste sa nebodaj – čo nikomu z vás neprajem – dostali do ohrozenia v podobnej situácii, nehrajte sa na hrdinu. Článok v linku  popisuje správanie novinára

https://www1.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/hrdinsky-cin-novinara-pocas-strelby-prahe-hej-ty-zm-d-strielaj-mna-krical-strelca

ktorý pútal vedome pozornosť strelca, Ale je to podľa mňa veľmi zlý nápad – lebo buď vás páchateľ trafí, alebo vás netrafí. Lenže neúspech môže jeho agresívnosť zvýšiť, a páli potom na iné ciele rýchlejšie a viac. Na akúkoľvek komunikáciu s páchateľom musí byť len profesionál – policajný vyjednávač, dokonca ani hocijaký policajt nie. Na rovinu som už opakovane v blogu priznala, že hoci prácu policajných vyjednávačov obdivujem, nešla by som do toho, lebo by som neudržala hranicu neutrality. Podľa mňa každý páchateľ, ktorý spácha útok v prostredí školy, t. j. útočí na deti, je natoľko patologický, že neverím v akúkoľvek jeho nápravu. Príliš súcitím s obeťami – ja by som páchateľa strkala „z mosta dolu“. A hoci pri zásahu je najmenej podstatné to, aby páchateľ prežil a obvykle ho počas zásahu eliminujú, nie je možné ho ako vyjednávač k samovražde navádzať. Musíme mať jednoducho zdravú hranicu sebakritiky, a nehrať sa na falošných hrdinov

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/07/17/nemlcim-9-byt-policajnym-vyjednavacom/

Moc súcitím s tými, ktorí prišli kvôli tomu vyšinutému páchateľovi o blízkych, pretože viem, ako takáto strata bolí.

Elena

P. S.: Nuž, niektoré nápady na riešenie situácie sú možno myslené dobre, ale scestné – ako nápad nosiť legálne držané zbrane skryto do škôl, ako to navrhol v jednom článku jeden vlastník zbrojáku a nositeľ skrytej zbrane kade-tade.

Už chýba len návrh – 1 granát do každej triedy. Nemusíte vedieť strieľať a nosiť zbraň, rovno ho vytiahnete v prípade potreby z vitrínky a švacnete na útočníka – napísala som v komente v diskusii ku článku s tým veľkolepým nápadom. Nič v zlom, ale taká kopa naivity – v prípade reálneho útoku by tí pištolníci-obranári a záchrancovia davov pravdepodobnejšie dorazili svojou zbraňou ďalšie nevinné obete či seba samých, než by trafili páchateľa. Zásahovky nacvičujú takéto situácie desiatky krát ročne, a i tak to s nimi v reáli pocitovo máva – treba skrátka sledovať menej dobrodružných seriálov, lebo majú ďaleko od reality.