otvorene

O pol štvrtej nadránom sa prednohorským tichom ešte stále niesli hlasy ožranov a flámovačov. Vyspevovali tu po celý večer odušu, harmonika vyhrávala a teraz ešte vyvreskujú – pomyslela som si naštvane – veď sa oni zabávajú, nie? Ibaže ja počas týždňa vstávam o štvrť na päť, aby som šla skorým ránom do práce. Nežijem vo veľkomeste, ale uprostred hôr, ktoré boli kedysi miestom ticha a pokoja.

U nás „rozvojom turizmu“ z miesta, kde bola voda z prírodného zdroja vzniklo miesto, kam vodu vozia cisternami. Kde osekali nádherné staré stromy a okolie tu prebudovávajú na spôsob lunaparku – zrejme sa niektorí zhliadli v americkej kultúre. Najnovšie tu otvárajú relaxačné centrum a kaviareň v historickej budove ligy, no ale z kávy by tu ešte hodiny po polnoci návštevníci nejačali. Pokladám to za ďalšie znekvalitnenie života tých, ktorí tu žijú. Skutočne je smutné, že sa tu nedá teraz v lete spať pri pootvorenom okne  kvôli hluku ožranov.

Ľudí, ktorí sa v prírodnom prostredí správajú hlučne a bezohľadne, pokladám za neokrôchaných a primitívnych. Nie, u mňa nevydolujete slzy súcitu nad cyklistami, ktorí sa rútia lesom cestou necestou a narazia na medveďa, alebo si narazia krk. Vybrať sa hocikam a len tam sa trepať na bicykli lesom mimo značených turistických trás by mali pokutovať tak, že dotyčný „cyklista“ by zaplakal. Sysľovisko pri Muráni pripomína levočskú púť s kopami áut a ľudí – aj s kopou biznisnápadov – čakám kedy začnú sysľotoaletný papier predávať.  Hlavne však je to miesto s turistami spokojne sa špacírujúcimi po hlavnej ceste jej stredom za plnej premávky, čím si toto miesto koleduje o nejakú tragédiu.

Turistický ruch začínam čoraz viac pokladať za niečo také ako syfilis, odporné a obťažujúce. Žiaľ, na rozdiel od spomenutej pohlavnej choroby, ktorú môžete získať len vlastnou nezodpovednosťou, turistický ruch vám okvačia na krk iní. 

Nerozumiem načo prídu niektorí ľudia „do ticha hôr“ a potom tam kvôli nim ticho skončilo. Mám k prírode úctu a myslím, že by sme ňou mali kráčať tak, aby sme nerušili – ako na návšteve, ohľaduplne pozorujúc a prežívajúc jej nádheru. Ísť do lesa by pre nás malo byť ako stretnutie s priateľom – a nie drancovanie na spôsob lupiča, ktorý prepadol banku. Niektorí ľudia sa správajú v lese presne tak, ako tí noční kaviarenskí povaľači voči nám ostatným, ktorých spomínam v úvode blogu. Sú dôležití iba oni a ich užívanie si – a tak do lesa vôjdú a jačia na plné hrdlo jeden po druhom. Rozumiem, že sa v lese zrejme boja a kompenzujú si tak svoj strach, ale potom nech do lesa radšej nelezú a nerušia jeho obyvateľov.

Moja predstava kontaktu s prírodou je spojená s putovaním lesom, s hamakom či bivakom, nezanechaním smetiska po sebe, hrsťou sladkých lesných jahod alebo voňavých malín, či osviežujúco kyslastej kysličky a s nebom plným hviezd. Asi najkrajšie zaspávanie i prebúdzanie v živote bolo pre mňa tých pár dní v rituáli zomierania a znovuzrodenia, kedy som spala vonku v spacáku medzi koňmi na konskej farme.

Pár spomienok naň

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/08/31/ano-8-poviem-vam-pribeh/

Ach, áno. Vnímať svitanie, prvé lúče vychádzajúceho slnka sa u mňa spája s veľmi silným pocitom, že žijem. Áno, to sú okamihy, ktoré mi berú dych.

Moc rada by som bola, aby sme si uchovali svet s čistým vzduchom, človekom nezničenou prírodou a tichom. Také vodičkovské „místa, kde usínají motýlové“.

Elena

P. S.: Ach. ten nočný rev – vraj to vyziapavali „hostia“ v „hoteli“ vedľa našej bytovky. Je to holt zvláštny príbeh, ten „hotel“ – tuším že z eurofondového projektu  sadenia čučoriedok a malej triedičky, bum! zrazu hotel s bazénom – ale myslím, že ho treba porozprávať niekomu úplne inému ako čitateľom blogu…

Rámus robia už druhú noc,  Nuž, je smutné, ak sa niekto ide rekreovať a znepríjemňuje svojim správaním život miestnym ľuďom tak, že i políciu treba privolať, lebo jačia i teraz o pol jednej v noci.