otvorene

Sú dni iné ako ostatné.

Všetko ide hladko, sú plné šťastných náhod. Ako môj predvčerajšok. Ráno u lekára bez čakania, pri odchode po chvíli už čakáreň plná ľudí. Šťastná náhoda, povedala som si. No náhody sa kopili. O kairomancerské informácie som zakopávala. K tomu toľko, že sú dva časy – Chronos, v ktorom beží čas bežne a Kairos, ktorý prináša ten pravý čas. Možno je pravý čas k nejakému posunu, uvidíme. A deň bol iný nielen hŕbou náhod – mala som po celý deň pocit, že na mňa podchvíľou padajú lupienky ruží. Divých šípových ruží, tie mám najradšej. Obdivujem ich krehkosť a prirodzenosť, aj ich odtiene nežne ružovej aj sýto ružovej.

Hej, hej, čo to znamená – pýtala som sa Zámeru sveta zmätene. Mlčal. Večerným tichom priplával náhle hlas môjho šamanského učiteľa z rituálu zomierania a znovuzrodenia. Dejú sa veci, povedal. Spomienka ma hodila do večera po skončení rituálu, kedy sme sa rozprávali o rôznych veciach života. Jeho slová, jeho tón hlasu cez hranicu času a priestoru teraz zaznel upokojujúco. A tak som plakala, dojato a vďačne.

Nevieme niekedy, čo konkrétne sa udialo, len cítime, že to bolo niečo v náš prospech, niečo dôležité, čo sa v ten deň rozhodlo – tak toto je presne ten pocit, čo to vo mne zanechalo. Že nejaké veci sa pohli na ceste, ktorou mám ísť. Ako intuitívec to vnímam už nejaký čas, a tak s dôverou som vykročila k zmene, aj doma na zmene malými krokmi pracujem – nebudem sa sťahovať tromi kamiónmi, tak triedim nazbierané popisy ručných prác a recepty. Tento víkend som sa rozhodla zo štyroch fasciklov popisov ručných prác urobiť len dva. Bola to skúška, blesklo mi hlavou, keď som vysypala za tašku papierov do kontajnera. Dala si to, zašepkal Zámer sveta.

Keby si čítala knihu, porozumela by si, čo sa hýbe – ozval sa dnes nadránom znezrady Zámer sveta na margo môjho sľubu prečítať jednu knihu. Nezačala som ju ešte čítať, nebudem klamať. Ale ani nič iné som nečítala, dodala som s nie čistým svedomím, lebo som práve mala v ruke knihu, ktorú som chcela začať čítať z kôpky ešte neprečítaných. Žiadne filozofické dielo – pochabý román Zdeňka Šmída – Útok na Vyvolenou. Mám rada pochabé dobrodružstvá plné pohody v knihách, aj v živote. Nevybrala by som sa do takého dobrodružstva s ľuďmi, ktorí „šília“ pre maličkosti, lebo pokoj a pohodu si cením. Vážim si vodičkovské miesta „kde usínají motýlové…“

Sú ľudia, ktorí putujú za adrenalínovými zážitkami a všemožne ich lovia. Iní zasa cestujú z miesta na miesto, spoznávajú exotické krajiny a miesta, ochutnávajú miestne jedlá, nakupujú spomienkové predmety a nekonečne sa fotia. Každý to máme inak nastavené – uchovala som si detskú radostnosť a otvorené srdce zážitkom, takže sa nepotrebujem prevláčať na čo najviac miest. Nájdem jedno, usadím sa a spoznávam jeho dušu, pretrčím tam celé hodiny, spokojne aj celý deň – a hrabem v potoku, či nájdem nejakú peknú skalku, alebo blúdim kríkmi po okraji lúky, vytešujem sa výhľadmi zo všetkých strán toho miesta a sledujem oblaky, užívam si deň. Som introvert, takže nepotrebujem hŕbu ľudí a páčia sa mi tiché miesta. Nikdy som nechcela žiť v letovisku, a terajší prílev turistov tu v okolí pokladám za životnú pohromu. Chcem tiché miesto s dostatkom súkromia, keď sa stadeto pohnem. A tak som dumala v nadráne, ako by to miesto malo vyzerať. Ideálny by bolo nemať tesne nalepených susedov, povedala som si, lebo moja ideálna predstava bola nasadiť si zvonku šípové kríky a bazu okolo vysokého plota. Zámer sveta sa hlasno rozosmial – nezaprieš sa. To je fakt, vyzeralo to tak šípkovoruženkovsky, ako v rozprávke, rozosmialo to i mňa. No ja by som šípky aj bazu zbierala a zavárala, takže by to malo praktický význam. Nenatrepala by som sa na miesto „už hotové“, rada budujem veci po svojom a vlastnými rukami. Občas síce letmo pozriem ponuky trhu v štyroch okresoch, no som si istá, že to správne miesto sa ozve v pravý čas. Zaujímavý horoskop o dnešnom dni ako o výnimočnom dni leta som navyše na fb našla, a presne mi to dosadlo k mojim pocitom a krokom. Ako malé turistické značky, že ideme správnym smerom. Užívam si sa týždeň oddychu a skutočne krok za krokom skladám budúcnosť.

Pokora k dianiu vo mne je a Zámeru sveta naozaj verím. Tak čo ešte potrebuješ, aby si vzala do ruky konečne tú knihu, zašepkal neúnavne. Neviem, asi viac dôvery k ľudom, povedala som úprimne. Hm, hm, pošlem Ti do života predsa  len to pravé, dodal v tom predvčerajšku. Má veľký zmysel pre humor, tak mi to i názorne ukázal…

Ach, áno, prezradím vám teda k tomu predvčerajšku ešte niečo – moje najmladšie dieťa s priateľom na víkendovom pobyte boli, a tak k mojim piatkovým meninám mi blahoželala dodatočne. Nechcem nič, len dva kamienky mi stade dones, povedala som.

Doniesla. Tieto. Vytiahli mi ich s priateľom z Dunaja. Bola prekvapená, keď som jej ukázala, aké kamienky mi doniesla a ako k sebe patria. Fotky sú moje, samozrejme.

Jednoducho patria k sebe.

Elena