otvorene

Každý deň je krásny, isteže. Ale niektoré sú ešte krajšie.

Je to tak ako s ľuďmi – vraj každý človek má nejaké svoje svetlo, ale niektorí pre nás sú ako plamienok v temnote…

Ach, dnešok, povedala som si radostne dnes – teda vlastne už včera –  keď som po príchode z práce jedla cuketové placky. Zapíjala som ich mliekom a robím ich svojsky a jednoducho – niektorí do nich dávajú syr, mlieko, kadečo. Ja ich robím jednoducho – samozrejme z nastrúhanej cukety, s múkou a strúhankou, vajíčkom, cesnakom  a majoránkou (to je moje obľúbené korenie, sadím ho do truhlíkov medzi kvety na balkóne a pokojne by ho ako voňavku mohli ponúkať),  doplnené vodou podľa potreby.

Potom som nedočkavo siahla po obálke.

Prišli darčeky – teda nie pre mňa, ale k narodeninám mojich vnučiek. Obe sú jesienky, takže som vyhliadala niečo obom v rovnakom čase a móde. No a našla som – na sashe, kde sú naozaj krásne veci.

V nádherných farbách, jemné a mäkkučké súpravy čiapok a nákrčníkov. Ktoré z nich si vybrať?

Líšky a ruže, ako inak, oba motívy ma symbolizujú. Áno, presne tu kupuj – vnímala som koincidenciu, ktorou ma Zámer sveta oslovil.

Ak sa niečo ma udiať, tak sa Vesmír postará, aby sa cesta otvorila a aby sme ňou mohli kráčať. Ukazuje nám, že to je ten správny smer. Čiapočka s ružami nemala nákrčník – ale pani marikav ponúkala i malé leginy z tej látky a bola ochotná ich prešiť na nákrčník. Ach, mala by si siahnuť na chrbát, určite jej rastú anjelské krídla, takú radosť mi tým spravila.

Fotka je moja, tie krásne veci vyrobila pani Marika.

Krásne čelenky pre obe vnuťky mi k nim navyše pribalila ako darček. A tak som jej v duchu zapriala veľa, veľa pohody a zdravia – až kamsi na východ Slovenska, kde žije.

No pozri na tú krásu, povedala som Zámeru sveta radostne. Zasmial sa, lebo ak som nadšená, som nadšená pochabo, ohnivo, neskutočne.

Nadšená si bola ráno, teraz sa tešíš, povedal.

Nie, ráno som nebola nadšená, ale bojovná – opravila som ho. Neprekáža mi, čo si o mne ľudia myslia, ak niečo chcem urobiť a pokladám to za dôležité. No tak som ráno zachraňovala slimáka. Po daždi u nás to robím bežne, že slimáky odpratávam z cesty do bezpečia trávy v lete v skorom ráne cestou do práce. Dnes ráno som vliekla do práce tašku s nákupom – lebo veď sirupy bazové v akcii a tak som ich 5 kúpila. K tomu pár ťažkých drobností, bez ktorých by som sa dozajtra určite nezaobišla, ako pohár cvikle či .akciová Vinea. Obvykle sa dá odvliesť i ťažkú tašku – ak žijete v horách ako ja a máte deti, získate v tom za roky slušnú prax  – ak vieme tašku prehodiť z ruky do ruky, Ale na betóne námestia nechať ráno slimáka mi nedalo svedomie. A tak som musela nasadiť všetku moju zaťatosť a sily, aby som dokráčala s ťažkým nákupom v jednej ruke a so slimákom na druhej ruke k nejakému bezpečnému miestu v podobe nekosenej záhrady pre neho.

Je fakt, že za iných bojuješ viac ako za seba – podotkol Zámer sveta. Na to som nemala čo dodať – to je pravda. Tým, že som si dokázala urobiť hranicu, že si od nikoho nedám vedome ubližovať, som jasne zabojovala za seba. Ale je pravdou, že to robím len v nutných prípadoch a oveľa viac bojujem za iných, kopem za ich dobro.

A tak vám prezradím ďalšiu radostnú včerajškovú vec. Nie obálka, ale meilák. No rýchli sú z toho MS SR v odpovedi, príjemne ma prekvapili. A dokonca dvojnásobne milo, pozrite koľko  lumpov za týranie zvierat skončilo s nepodmienečným trestom u nás. Ja viem, že je to málo, kvapka v mori, denne vidím na fb zvieratá vyhodené a týrané. Ale to, že vôbec sa niektorým lumpom zvietratá týrajúcim u nás ušlo spravodlivého trestu, pokladám za naozaj správne. Malo by ich byť isteže viac, no i to je niečo  – a súdy sa pomaly rozhýbavajú, ako vidíme, prípadov  s nepodmienečným trestom za týranie zvierat u nás pribúda.

Som tomu úprimne rada, v mene všetkých tých utýraných zvierat.

Oblaky nám hovoria o svete, okolo nás. Krása dňa sa pre mňa spája i s tým, že sa chvíľu dívam na oblaky. Nebudem klamať, nestihla som to popri všetkých dnešných domácich prácach. A keď som vyšla na balkón, posledné slnečné lúče už dávno  nahradil mesiac. Ale zato pozrite aké nádherné boli oblaky u nás v stredajšom podvečere. Ako zlatistobiely drak sa chvíľu niesli oblohou, postupne sa rozplýval a tmavol, až sa stratil v hlbinách neba,

Zato v skorom ráne cestou do práce som zachytila prvú lúče slnka a nádhernú oblačnú krajinu.

Všetky fotky sú moje, samozrejme. Realita bola ako na tej poslednej fotke, že svetlá liečebne ešte svietili v tme, to len od domu sa deriem tmou – dedinské svetlá v skorom ráne už nesvieita – ale môj mobil vyčaril rozprávkovo krásnu farbu oblohy. V čase múdrieme – a ja dnes viem, že jedným z kritérií výberu partnera pre život by pre mňa bola jeho schopnosť dívať sa na oblaky. Vidieť ich srdcom. Dívať sa na oblaky znamená nielen ich vidieť, ale aj snívať, veriť, rozumieť úžasnosti okamihov. No veľa to hovorí pre mňa o človeku. Pozrieť sa na oblaky dokážeme každý, vnímať ich vedia niektorí, no začleniť ich do zmysluplnosti svojho života dokáže málokto.

Oblaky nám hovoria o svete, okolo nás, aj o ľuďoch…

K diskusii  ramgad  Ďakujem, niekedy si pripomínam, že môj syn je stále súčasťou toho celku. Je teraz v strome, v oblaku, vo vtákovi letiacom oblohou. Tvoj otec tiež…