otvorene

Keď sa nám vracajú niektoré veci do cesty opätovne, znamená to, že majú pre nás ďalšiu časť posolstva a že na základe vnútornej premeny sme pripravení urobiť ďalší krôčik na ceste poznania.

V blogu Svetlo v nás 10. som Rúfusa spomenula a jeho Legendu o ľudskom údele, takže som sa vrátila k blogu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/01/29/s-laskou-mama-7-ludsky-udel/ 

a spomienka na ten dielik poznania sa mi opäť vynorila. A drží sa ma, tak o nej uvažujem opäť.

Zvláštne, ako nám  raz, v jednej chvíli Zámer sveta pomáha prepojiť úlomky poznania zo záblesku minulých životov. Mám rada draky, Fudži-san, šaolin – tak odvždy – a pokladala som to za samozrejmosť. Aj jeden zo snov, sprevádzajúcich ma od detstva, bol o bojovníkovi a horách, boji na skalách, aj o starom mužovi a jazere (písala som o ňom v tom blogu, tak už to nejdem celé opakovať). Vtedy mi Zámer sveta pomohol to prepojenie pochopiť.

Ach, povedala som teraz pobavene Zámeru sveta, pri tej spomienke, nikdy som nechápala, prečo o drakoch také somariny vykladajú a strašia nimi, ešte aj v rozprávkach, pamätáš? Môj biely drak je láskavý, múdry a silu prejavuje jemne, tak ma to miatlo. Až potom som zistila, že obraz draka ako láskavej a múdrej bytosti vládne v Ázii a pochopila som to, prečo ho tak často zobrazujú. .  

Posolstvo vtedajšej minuloživotnej spomienky bolo „sú tí, ktorým nemôžeš veriť“. Pochopila som, že zradcu si nesmieš nechať za chrbtom. Dnes viem, že človeku, ktorý nie je dôveryhodný, nesmieme v živote nechať miesto, na ktorom mu dôverujeme. Iste,  šaolinská filozofia mi je stále blízka, no jedna z políc v jednej z mojich knižníc je už bez šaolinskej sady, ktorú som sa rozhodla predať bez akéhokoľvek smútku. Lebo určite nájdem to pravé miesto, kam sa presťahujem, a tak z mojich obrovských knižníc musím niečo ubrať. Ale Otevření dračí brány zostalo, bolo prvou v ich rade.

Hej, wu-šu je umenie, nie šport, a nie bojová disciplína. Ani zďaleka nie iba o fyzickom tréningu a fyzických hraniciach – ide aj o morálnu integritu a charakter, o súcit a pokoru. Viete, čo je pri ňom zvláštne vo vzťahu ku jeho piatim základným štýlom? Že sú odpozorované od pohybov zvierat v ich prirodzenom prostredí. Žeriav, opica, tiger a had, no a drak, samozrejme – ale príbehy o drakoch sú pre mnohých iba rozprávkou…

Ten blog mi znovu pripomenul dávny príbeh.

Vracia sa ku mne teraz každý deň, hoci som dala čas tomu, aby znovu odplával – povedala som zamyslene Zámeru sveta.

Zasmial sa a odpovedal otázkou – Čo ťa trápi teraz v živote najviac?

Mlčala som, hoci odpoveď sa nám v takých chvíľach vynorí okamžite. Nedôvera,  priznala som po chvíli, že nemôžem veriť. Chýba mi tá bezhraničná dôvera, s ktorou som šla životom, dôverčivo, so srdcom na dlani. Pravdaže, teraz sa viac chránim, ale i tak mi tie časy občas chýbajú. 

Prikývol s úsmevom. VIac, vravíš? 

No dosť, dodala som rezignovane, zrejme preto hnev na pokecové šlápoty mám stále, narušili ten môj pocit dôvery. 

Nemôžeš veriť všetkým, poýval hlavou, ale niektorým áno.

Je zopár blízkych, ktorým verím, oponovala som, lebo to tak je.

Príbeh je tu zasa, lebo ti hovorí o druhej časti posolstva – „sú tí, ktorým môžeš veriť“ dodal Zámer Sveta láskavo. Spomínaš si? Vytvorili legendu o smrti majstra a cestu k jeho bezpečnému životu pri jazere, ďaleko od modrých hôr.

O tom aspekte príbehu som doteraz vôbec neuvažovala. A tak mi náhle došli súvislosti, chýbajúci dielik tej skladačky a slzy mi tiekli nad tým silným príbehom. Majster musel odísť sám, aby nikoho zo žiakov neohrozil tajomstvom svojho pobytu, ale práve oni ho odniesli zraneného do bezpečia, vytvorili legendu o jeho smrti a múr pre jeho odchod. Tak to bolo. Pocítila som na tvári vietor toho dňa, a hlboké prepojenie so všetkými, ktorí v horách vtedy stáli otočení chrbtom, aby netušili smer, ktorým majster odchádza, a potom ho i chránili legendou..

Fudži – zašepkal Zámer sveta.

Hm, aké posolstvo to teraz nesie? Hora je dokonalá svojou nedokonalosťou, a vnímam aj v živote nedokonalosť ako cennú. Tam nič necinklo. Je to miesto, kde sa človek stretáva s bohmi, hovoria Japonci, a podľa nich každý by raz za život mal na Fudži vyjsť. Podľa mňa aj sám so sebou sa tam človek stretne – je to jedna z pútí, trvá viac dní. Dnes s početnými útulňami a miestami na občerstvenie už nie je natoľko ťažká, no iste je to skúsenosť intenzívna. No ale ako som kedysi v blogu spomenula, tí, ktorí sa tam idú očistiť, zanechávajú za sebou riadny bordel.

Dolovala som nejaké nové informácie, ktoré by posolstvom mohli byť. A tak som si znovu prechádzala legendy o Fudži – je ich viacero. Legenda o láske a nesmrteľnosti, či o sakurových kvetoch, ktoré sú symbolom života, a hovoria o dôležitosti spomalenia a užívania si okamihov zázračna. Čítala som o lese samovrahov Aokigahara, aj o predstave, že na hore sú portály do iných svetov.  No o tých uvažujem teraz občas, priznávam. Ale nič mi necinklo.

Horná časť hory – etapa 8 až 10 – patrí súkromnému vlastníkovi. Zvláštne, že, že si niekto prisvojí aj časť hory, aj keď ide o nejaký kláštor. Od koho si to odkúpili?  Alebo sa tam len tak usadili kedysi a povedali, že im to patrí? Takto necivilizovane prinášali civilizáciu aj kolonizátori pôvodným obyvateľom v Amerike či Austrálii. Pôvodnými obyvateľmi Japonska boli ainuovia. Volali ich medvedí ľudia, ako som sa teraz dočítala. Fúha, medveď? No medveď ma podľa šamanskej predpovede má sprevádzať lesom, ktorým som chcela putovať. Na Fudži liezť neplánujem, ale možno je to pripomienka púte, že by som ju predsa len mala uskutočniť – povedala som.si .

A aj krásny darček som v spojení s Fudži-san našla, no to k narodeninám budúcomesačným  chcem, kúpim si to. Sú nádherné, narodeninovo vám ich potom ukážem. Že by to bolo to posolstvo? Zámer sveta zakrútil hlavou, tak uvidíme, k čomu ma ešte  chce doviesť…

Elena