otvorene

Niektorí z vás – tí bystrejší – by si mohli túto otázku položiť.

Lebo ja nekopem za žiadneho politika ani politickú stranu, ale za účinné riešenie problémov v spoločnosti.

Tak prečo som mlčala pri zmenách v Trestnom zákone vám teraz prezradím.

Za prvé preto, lebo zákon posunom lehoty premlčania pri znásilneniach  z 20 na 10 rokov veľa škody nenarobí. Lehota takto neplynie maloletým a mladistvým. A u dospelých – povedzme si pravdivo, koľko podaní sme mali ohľadne znásilnenia po lehote desiatich rokov? Koľko z nich bolo vyriešených úspešne v prospech obete, t. j. potrestaním páchateľa? A ak taký prípad bol ako dlho bol riešený prešetrovaním a súdnym konaním u nás? Lebo aj to je pre obeť ďalšia retraumatizácia – a nie malá.

Takže štatistiky by som predkladateľa zákona poprosila verejne predložiť, prípadne odporcov toho zákona tiež, aby sme si mohli názor urobiť.

Nechcem nijako utrpenie obetí znásilnenia bagatelizovať, je to podľa mňa celoživotná ujma, ktorú im niekto spôsobil. 

Kedysi v takýchto prípadoch úradovala rodová spravodlivosť, páchateľa zrovnali muži rodu. Osobne si myslím, že to ako rodina chránila svojich členov, dodávalo obetiam pocit bezpečia a súdržnosti. Dostali jasnú podporu v tom, že im bolo ublížené – a to je liečivé. Filozofia oko za oko, zub za zub podľa mňa mala niečo do seba, aj keď niektorí tvrdia, že v civilizovanej spoločnosti ju nemôžeme uplatňovať, lebo by sme sa vyhlušili. Preto je v spoločnosti navrhnutá nejaká socializovaná forma trestania – nuž ale miera jej spravodlivosti je tiež relatívna, lebo sme len ľudia.

Ani predstava, že máme milovať ľudí bez ohľadu na to, ako sa k nám správajú, ktorú daktorí hlásajú, s tým nie je v rozpore – lebo k páchateľovi a jeho osudu môžeme mať úctu a súcit, len musí niesť zodpovednosť za svoj čin.

Môj návrh na spôsob trestania páchateľov znásilnenia iste poznáte, v blogoch som ho už párkrát spomenula, ale pre istotu pripomeniem – zavriem do cely bez jedla a vody, kľúč by som pokojne aj zahodila, keby sme mali dostatok ciel – ale v rámci úspornosti ho ešte použijem  – až o mesiac. V mojom svete nikto, kto inému spôsobí celoživotnú traumu svojim konaním,  nielen páchateľ znásilnenia – aj tí, ktorí utýravajú zvieratá, ubližujú deťom, starcom – mi rozhodne chýbať nebude.

No ale obeti to nepomôže, nech s páchateľom urobíme čokoľvek, takže za hlavné a podstatné čo pre obeť môžeme urobiť, je priznať jej, že jej zraneniu rozumieme a máme úctu k tomu, čo prežila. Maximálne ju podporiť v tom, aby sa s tou hroznou životnou skúsenosťou vyrovnala ako najlepšie zvládne. Lebo znásilnenie nie je ani zďaleka iba nejaká ujma telesná, je to ujma na duši, na sebaprijatí, na dôvere k ľuďom.

Keby som viedla skupinku obetí (teda aby sme si rozumeli – terapeuticky, nie v porátavaní sa s páchateľmi), dovliekla by som tam páchateľa takéhoto činu (samozrejme nie s IQ 60, a nie patologicky sexuálne konštituovanú osobnosť!), a musel by s tými obeťami absolvovať skupinové sedenia deň za dňom dvakrát denne, aspoň mesiac. Aby pochopil, čo im to spôsobuje.

A druhá časť zmien v Trestnom zákone – zvýšenie výšky škody, ktorá bude trestná – no tak, vážení,  s tým mám skúsenosť, že ani pri tej menšej hranici škody ste doteraz od podaktorých nič nevymohli. Mne spoluobčanka ukradla pred pár rokmi v obchode veľkú tašku s nákupom odloženú  – síce vďaka mojim pátracím schopnostiam ju polícia mala vypátranú za necelé dve hodiny, ale väčšinu z nákupu so svojou rodinou už medzičasom skonzumovala. Náhradu škody – no to kdeže, však sociálnodávkovo žije. A občianskopriestupkovo som ja veci riešiť opakovane odhodlane šla, a pani akurát papierik poslala, že je psychiatrická pacientka svojprávnosti zbavená. Že mala ako taká osoba dve či tri deti do náhradnej starostlivosti zverené a poberala ta to peniaze, je podľa mňa fakt na pováženie. Dnes by som samozrejme veci riešila efektívnejšie.

Aj skúsenosti s riešením prípadu smrti môjho syna zavinenej lekárkou mi veľmi jasne ukázali, ako fungujú v tomto štáte inštitúcie zaisťujúce pre obete spravodlivosť. Takže keby ma niekto okradol, určite by som nežiadala o pomoc políciu, súdy, ani prokuratúru v tomto štáte.

Preto sa úplne pokojne dívam na to, ako posúvajú hranicu spôsobenej škody v Trestnom zákone. Ale chápem, že pre ľudí žijúcich napríklad v blízkosti osád toto môže byť zúfalé. Na druhej strane rozumiem, že zavrieť lumpa kvôli tristoeurovej škode a spôsobiť tým nám všetkým škodu v desaťtisícoch eur policajným prešetrovaním, súdnym konaním a jeho povaľovaním v base je ekonomicky neefektívne, a vláda to chce nejako riešiť. To že ja by som to riešila inak a rázne, to je iná  vec – mňa ste si za premiéra nezvolili. Aby ste nedošli k mýlnemu názoru o tom, ako by som priestupkáčov postihla  – zaviedla by som pre nich trest povinne odpracovať spôsobenú škodu, a súd by určil, kedy a kam ju pôjde odpracovať.

Elena

K diskusii delrey  Čo je na tom kontroverzné a nepochopiteľné? Volila by som ten klasický rodový model, len ten už žiaľ odoznel v tejto spoločnosti. Som si istá, že niektorých páchateľov je najlepšie sa zbaviť rovno navždy a kvôli ich smrti by som určite nenariekala po večeroch. S krádežami je to tak ako píšem, je efektívnejšie od lumpa získať náhradu za spôsobenú škodu, ako spôsobiť násobne vyššie škody jeho basou, ako ho zavrieť a obeť si nevymôže nič, lebo lump ani v base pracovať nemusí. Nepoznám okamžité dobré riešenie problému, cestou je podľa na prevencia v štále s takými sociálnymi opatreniami, aby počty asociálnych jedincov klesali, a nie sa zvyšovali..