Názov blogu nesie názov knihy.
Jej autorom je filozof Ryan T. Anderson, a kniha vyšla aj v češtine. Kniha o dopadoch a výsledkoch transgenderových zmien. Niektorých pravdaže, aby sme boli objektívni, lebo kniha prináša príbehy niekoľkých ľudí, ktorí prešli cestu trangenderovej premeny. A zistili, že ich problémy to ani zďaleka nevyriešilo – akurát majú nové problémy, a tak svoj nápad s tranzíciou ľutujú.
Neviem, možno sú aj takí ľudia, ktorým tranzícia pomohla – možno by nám mali napísať svoj príbeh, aby sme mohli porovnať a lepšie ich pochopiť.
Myslím, že toto je jedna z tém, o ktorej je v spoločnosti potrebné hovoriť, a preto sa k nej vraciam.
S transgenderovou predstavou som nikdy nezápolila – vždy som mala jasné, že som žena, v zhode so svojimi pohlavnými znakmi – takže ako to označujú – cisgender. Beriem ale do úvahy, že je skupina ľudí, ktorí vo svojej sebaidentifikácii môžu mať problém. Cítia sa akoby patrili k opačnému pohlaviu – transgenderovo. Ich pocity a právo na pocity im nijako neberiem.To, čo podľa mňa potrebujeme ujasniť je, že ide o PORUCHU ZHODY, nie o prirodzený jav. Pri tejto poruche sa môže robiť tranzícia, v minulom roku náš bývalý minister zdravotníctva prišiel s nápadom, že sa len prihlásime k nejakému pohlaviu podľa vlastnej predstavy – a hotovo.
Teda, samozrejme nielen on – ale napríklad aj článok v linku uvádza „fluidnú predstavu rodu“ – podľa neho potom i muži môžu rodiť a odlišuje transsexualitu a transrodovosť
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/HTI_2022-I_Metenkanyc.pdf
Problém s poruchou sebaidentifikácie by to tým ľuďom nijako nevyriešilo, pravdaže. Lebo predstavte si, že niekto sa identifikuje ako luster, alebo ako pes – ak mu umožníme, aby sa takto sebaidentifikoval aj v dokladoch, ešte sa zato psom ani lustrom nestane.
Ak sa nejaký chlap identifikuje ako žena a bude sa obliekať ako žena, bude to bez podstúpenia tranzície stále len chlap, ktorý sa oblieka ako žena. Pred časom som v blogu spomenula prípad, kedy v sudnom konaní páchateľ sa identifikoval ako žena a chcel, aby ho i znalec oslovoval ako ženu. Znalec vyhlásil, že ide o muža s poruchou sexuálnej identity a oslovoval ho naďalej ako muža.
Ak sa nejaký chlap bude identifikovať ako žena, ale bez tranzície – a teda bude mať mužské pohlavné znaky – budem ho oslovovať ako chlapa. A to už ani nehovorím o tých „nebinárnych „ono“ a neviem čom ďalšom.
Podľa mňa by bolo riešenie označiť všetkých tých odlišne sa cítiacich ako Z, keďže sebaidentifikovaní muži a ženy majú označeni X a Y.
Z by znamenalo, že človek nie je sebaidenfikované so svojimi pohlavnými znakmi. Pre mň by to znamenalo, že ten človek má poruchu sebaidentifikácie, pre nich by to mohlo znamenať, že sa cítia odlišne od X a Y.
No a pomohlo by to aj v praktickom živote spoločnosti ujasniť, že tam nejaká odlišnosť od toho X a Y je. Lebo chlap sebaidentifikujúci sa ako žena má v športových súťažiach neoprávnenú výhodu, a nemal by preto súťažiť so ženami. Rovnako by nemal behať na ženské WC, byť na cele so ženami, či v nemocničnej izbe so ženami. Lenže ak na mužské WC, celu ži nemocničnú izbu ísť nechce, potom je potrebné vybudovať traspriestory – WC, cely aj nemocničné izby pre transgenderovo orientovaných. A rovnako aj súťaže pre nich organizovať samostatne – nie spolu so ženami či s mužmi.
Priznávam, že tej trans problematike rozumiem veľmi málo. Vlastne po prečítaní toho článku mám nejasností viac ako dosť. Lebo veď pozrite čo hlása
Štáty by mali tiež zabezpečiť, aby postupy potrebné na právne uznanie zmeny pohlavia a mena osoby boli rýchle, transparentné, dostupné, a aby sa pri nich rešpektovala fyzická integrita osoby a jej súkromný život (tak, aby sa o zmene pohlavia nemohla dozvedieť žiadna tretia osoba).“ Recommendation CM/Rec(2010)5 to member states on measures to combat discrimination on grounds of sexual orientation or gender identity, dôvodová správa, čl. IV, body 20-21 [online]. Dostupné na internete:
<https://www.coe.int/en/web/sogi/rec-2010-5> [cit.2022-11-11].
Nuž, ak chlap nepodstúpi tranzíciu, bude vyzerať ako chlap. Okolie týchto osôb predsa vie, k akému pohlaviu patrili – a ak sa jedného dňa začne obliekať do ženských šiat a zmení si meno, nevymažú predsa tým ľuďom okolo neho pamäť. Koniec-koncov, ak to nie je nič zlé, tak nerozumiem prečo by to mali tajiť. Mal ťažkosti so sebaidentifikáciou, tak zmenil svoje pohlavie v súlade s tým, ako sa cíti. Ak sa niekto cíti nie v súlade so svojim pohlavím a neprejde tranzíciou (napríklad uvádzajú zdravotné dôvody alebo strach z operácie), potom to pre mňa bude stále len človek cítiaci sa nie v súlade so svojim pohlavím, ale pre nás ostatných bude pomerne jasne identifikovateľný podľa pohlavia.
A tiež z toho článku Rezolúcia č. 2048 z roku 2015 s názvom „Diskriminácia namierená voči transrodovým ľuďom v Európe“, v rámci ktorej Parlamentné zhromaždenie opätovne vyzývalo členské štáty k viacerým krokom, predovšetkým: vypracovať rýchle, transparentné a dostupné postupy založené na princípe sebaurčenia, ako aj pri zmene mena a registrácii pohlavia transrodových ľudí v rodných listoch, preukazoch totožnosti, pasoch, osvedčeniach o vzdelaní a iných obdobných dokumentoch a súčasne aj sprístupniť tieto postupy všetkým ľuďom, ktorí ich chcú vyžiť, bez ohľadu na vek, zdravotný stav, finančnú situáciu alebo register trestov (6.2.1.);
zrušiť sterilizáciu a iné povinné lekárske ošetrenie, ako aj diagnostiku duševného zdravia ako nevyhnutnú právnu požiadavku na uznanie rodovej identity osoby v zákonoch upravujúcich postup na zmenu mena a zapísaného rodu (6.2.2.) a mnohé ďalšie.
Skutočne bez ohľadu na register trestov? Koľkým tým ublíži takéto ľudskoprávne prijatie – napríklad ak sexuálny násilník bude chcieť byť na cele so ženami? V jednom z mojich blogov som uviedla príklad z USA, kde na cele ženy otehotneli po pobyte s páchateľom „identifikujúcim sa ako žena“.
A to ani nehovorím o osobách, ktoré nie sú plnoleté.
Predstave o nejakej forme poruchy nahráva i skutočnosť, že stále je podmienkou skúmanie duševného zdravia a objavenie sa diagnózy rodovej dysfórie, transgenederizmu či rodovej identity. Ak sú snahy „odpatologizovať“ problematiku, potom by skutočne to Z pohlavie muselo byť jasne identifikované. Predpokladám, že transgenderi by neboli spokojní, lebo pri snahe ísť na športovú súťaž žien by počuli nie, nie si žena – pre Teba je tu súťaž transgenderov. Názor niektorých ľudskoprávnych organizácií, že chlap cítiaci sa ako žena má právo byť v nemocnici na ženskej izbe, bez ohľadu na to ako sa cítia s tým v pohode ženy na tej izbe a že sú povinné sa prispôsobiť tomu jeho právu všetky, nie je správna.
Aj práva ostatných sú úplne rovnaké ako práva transrodových.
Pravdou je, že nijaký doklad na svete nezaručí osobe transrodového typu šťastie. K tomu sa musí dohrabať vo svojom živote sama sebaprijatím. A ak sa prijme, potom pre ňu nie sú podstatné reakcie okolia. Veď tak to máme všetci na ceste k vlastnej zrelosti – príjmi sám seba a ostatných nechaj myslieť si, čo len chcú.
Rozumiem, že ľudia cítiaci sa nie v súlade so svojim pohlavím existujú. Takže z môjho pohľadu je riešenie problematiky jednoduché – tajenie zmeny je nezmysel, ak nejde o komplexnä tranzíciu, však nie sme slepí a vidíme, že osoba navlečená v ženských šatách je chlap, nech sa už cíti a označuje sám akokoľvek. Vyjsť takému človeku v ústrety v spoločnosti môžeme tým, že budú mať samostatne vybudované WC, šatne, izby v nemocnici, či vlastné športové súťaže.
Uvažujem – ako vidíte – len v dimenzii pohlavnej identity, t. j. ak sa niekto cíti ako luster či pes, patrí tiež na samostatnú izbu podľa mňa, ale na psychiatrii.
Elena
P.S.: A pozrite, aký aktuálny je to problém, transgenderov pribúda rýchlejiše ako húb po daždi. Až by som uvažovala o psychickej infekcii
Celá debata | RSS tejto debaty