otvorene

Poviem ti príbeh, zašepkala som včera.

Iba mne? Dnes?

A veď hej, prikývla som. Prší a prší dneškom. Ja si s dažďom rozumiem, no teraz tu mám príbeh plný slnka. O dva dni skôr vznikol, pravdaže.

Slnko dopadalo na vzdialené kopce. Tenké zlaté lúče objímali vrcholce stromov a pozlátili zdychavské lazy a svahy nad nimi.

Nad Prednou Horou visel ťažký sivý mrak. Tak to niekedy býva v živote, zafilozofovala som, že mraky zakryjú oblohu nad nami, ale kdesi v diaľke vidíš kopce pozlátené slnkom. A vieš, že ten mrak neznamená koniec sveta, že stačí urobiť krok, a ešte jeden krok – a ocitneš sa v lúčoch slnka.

Niekedy je úsmev maska, pretože sme stratili nádej – dodáš, ktovie prečo včerajškom. Vieš, že ťa môžem počuť, keď treba, Svetlonos, a tak dodávam priestorom a časom – nemôžeš stratiť, čo si nemal. Ak niečo stratíš, tak to zasa môžeš nájsť – ak hľadáš, pravdaže.

No tak, neodchádzaj  – zaznel tichý šepot.

Zvrtla som sa na prahu balkóna. Aaaaaach, dračia hlava sa vynárala z oblakov.

Draky sú v mojom srdci oddávna. Občas uvažujem ako je možné, že ľudia ich pokladajú za imaginárne.

Vezmem ťa na malý výlet – na mojich krídlach si v bezpečí, usmieval sa. Pred chvíľou si dumala – kebyže idem cez tie kopce, prišla by som k Brdárke? No musela by si ísť hodne, hodne dlho. Tak poď.

Hmmm, bolo to lákavé.

Načúvala som jeho tichému šepotu – draky sú múdre zvieratá, a rozhovory s nimi sú inšpiratívne.

Tak i tento raz – hru s nenáhodnou náhodou sme sa zahrali. Zájdi po knihu, povedal. A tak som z kôpky neprečítaných vytiahla jednu. Hlas svedomia je hlasom nášho vyššieho Ja.  

Hej, toto je jedna z vecí, o ktorých hovorím sama so sebou vo chvíľach ticha. Kladiem si otázku čo mi  hovorí moja Duša k ďalšiemu smerovaniu. Tichý hlások svedomia mi hovorí o zodpovednosti voči sebe. Myslím, že voči ostatným ľuďom mám svedomie čisté, neubližujem zámerne a bezdôvodne, nie som zlomyseľná a súcitím. V rôznych životných situáciách sa snažím konať čestne i voči človeku konajúcemu nečestne. Nesúhlasím s argumentom, že ak môže konať nečestne druhý voči mne, tak i ja voči nemu – jeho konanie vypovedá o ňom, moje o mne. Podľa mňa v živote zvíťaziť často znamená prehrať, oveľa viac ako súťaženie si cením spoluprácu. Môj hlások svedomia piští, čo sa týka mňa – aby som bola súcitnejšia so sebou a dopriala si konečne oddych a čas na pochabé dobrodružstvá.

No tak poď, zašepkal drak. Viem sa prepnúť do kondora, odpovedala som;

Ibaže na mojich krídlach budeš v bezpečí, postarám sa o Teba. V tej chvíli mi to doplo, starostlivosť je to správne slovo – Svetlonos, cítila som tú starostlivosť v ťažkých časoch.

O kadečom sme spolu hovorili. Moja chvíľka oddychu sa riadne predĺžila. Potom drak odchádzal, no

A zrazu sa zvrtol, nad horizontom sa znovu mohli žiarivé dračie oči.

No tak poď, bude to pochabý výlet, lákal ma opäť.

Moja vodnárska duša presne také príbehy miluje. Som ochotná pustiť sa do bláznivých podujatí  a mám rada ľudí, v ktorých svet neubil detskú radostnosť a hrejivosť.

Drak sa smial. Jeho oči žiarili láskavo.

No zavrtela som hlavou. Nabudúce, mám termínovanú prácu, toto bola len malá chvíľa oddychu.

Tak nabudúce, zašepkal. Odchádzal, ale z diaľky ešte dlho žiarilo jeho láskavé srdce.

Strácal sa za horizontom a do diaľky sa vinul točitý dračí chvost…

Nakoniec zmizol za horizontom …

V tejto chvíli plním jeden sľub – sľúbila som vám ukázať môj narodeninový darček.

Keď sa blížia narodeniny, meniny či Vianoce, naliehavé otázky detí „povedz mi, čo naozaj chceš“ vo mne vyvolávajú zmätok.

Moje stredné dieťa mi ho objednalo, a kuriér jej ho nakoniec aj doručil. Priniesla mi ho, a tak  a tak tíško oddychujú na stole v kuchyni v sklenej fľaši moje dve riasogule.

Majú svoj vlastný svet vo fľaši s korkovou zátkou. A aj keď potrasiem fľašou, usadia sa spolu, vedia že patria k sebe. Je to moc múdra forma života.

Svetlonos sa tíško rozosmial. Praješ mi šťastný včerajšok? Vodnári sú skutočne originálni.

Nie Vodnári, iba ja, som skrátka originál a nerada chodím v kŕdľoch, dodala som, preto ma nestretneš na hocijakej ceste…

Elena