otvorene

Všetci chcú naše dobro. Nedajme si im ho vziať – znel známy aforizmus.

Spomenula som si naň v dnešnom nadráne pri čítaní zaujímavej úvahy. O vyjadreniach, ktorá sa dnes šíria o dobách minulých. Nejde o dobu, v ktorej žili mamuty – lebo tie žili tak dávno, že k ich podobe sa nevieme vyjadriť, či skutočne verzia vedcami predkladaná je alebo nie je plne pravdivá. Vyjadrenia sa týkajú čias socializmu, ktoré si ešte mnohí pamätáme.

V tej úvahe sa autor zamýšľal nad výrokmi o socializme ako o dobe, kedy síce všetci pracovali, ale nikto nič nerobil a ako sa vtedy tak kradlo, až sa všetko rozkradlo. Podotýka – a podľa mňa hodne logicky –

že ak nikto nič nerobil, ako je možné, že tu po tej dobe zostali nemocnice, školy, fabriky a družstvá, cesty, sieť elektrifikácie a kanalizácie,

a že ak sa všetko rozkradlo vtedy, z čoho potom kradli všetci tí zlodeji po roku 1989.

Asi tak. Plne s ním súhlasím.

To osprosťovanie mladých ľudí ohľadne popisu minulosti vnímam aj ja.

Spomenula som si na príbeh spred rokov, kedy som na viacdňovom odbornom podujatí bývala s mladou kolegyňou. Tá  zavzdychala, že socializmus musela byť hrozná doba, keď sme stáli v radoch na potraviny. Upozornila som ju, že možno v tridsiatych rokoch minulého storočia tak ľudia stáli, ale vtedy nežila ešte ani moja mama a ani socializmus vtedy nebol.

A tak som zaspomínala na tie časy.

Lebo stačí sa pozrieť na mieru zadlženosti našej krajiny vtedy a dnes. Uvedomuje si vôbec niekto, že naša zadlženosť  v socializme bola nulová? Teraz máme obrovský štátny dlh – rezort financií pripomenul, že počas pandémie hrubý dlh verejnej správy prudko stúpol z predkrízových 48 % na vyše 61 % HDP v roku 2021, čo v nominálnom vyjadrení predstavovalo nárast o 18,072 miliardy eur. Vlani dlh dosiahol 63,378 miliardy eur alebo 57,8 % HDP.

Detaily o dnešnom štátnom dlhu nájdete tu

https://www.ardal.sk/sk/ekonomicke-informacie/deficit

A to ľudia pritom začínali krajinu budovať po druhej svetovej vojne, s vojnou zničenou kopou objektov. Je síce pravda, že mnoho z toho nám nezbombardovali Nemci, ale naši drahí spojenci Američania, ktorí nás tak oslobodzovali – ale to na veci nič nemení, a bolo potrebné poničené budovať od základov.

Niekedy uvažujem o tom, že by sa mohol nájsť historik, ktorý by dal dokopy naozaj objektívne skutočnosti o tých časoch – či nám bombardovaním spôsobili viac škôd samotní fašisti, alebo naši spojenci, ktorí to u nás tiež kade-tade bombardovali hlava-nehlava.

Dnes by už veru mladí ľudia neuverili, že sme mali úplne bezplatne zdravotníctvo aj školstvo, a že lekári sa stíhali postarať aj o školákov napríklad pravidelnými prehliadkami školákov u zubára. Stalo sa teraz samozrejmosťou platiť pár desiatok eur v rámci zubného ošetrenia, hoci ide o zubára štátneho a platíte si zdravotné odvody.  A rovnako u lekára, dobrovoľné nedobrovoľné príspevky všetkého druhu sa množia.

Rovnako by dnes mladí ľudia zrejme nepochopili, že pri ukončení školy nám ponúkli niekoľko miest na výber, kde sme sa mohli zamestnať. A rozhodne ste neboli na pracoviskách nevítanými doplnkami. Mne pri Brezovej pod Bradlom ponúkali super miesto autobusáci, ďalšia inštitúcia rovno miesto zástupkyne a po nástupe do práce v zdravotníctve moju dokumentáciu zamestnávateľ od nich musel pol roka vymáhať, lebo boli presvedčení, že ak nedajú tie papiere, určite prídem k nim. Dnes ľudia žijú v existenčnej neistote, dobre sa má kopa špín bez morálky, živíme kopu príživníkov neochotných pracovať, ohodnotenie práce v spoločnosti absolútne nezodpovedá spravodlivému pohľadu na prínos človeka pre spoločnosť.

Superluxusný byrokratický aparát dnes máme,  v ktorom ľudia s pochybným vzdelaním aj schopnosťami bohapusto ryžujú – a ak sa začne hovoriť o predimenzovanej administratíve, tak namiesto stoviek parádne platených úradníkov Úradu vlády a ďalších podobných aparátčikov  sa začne poukazovať prstom na personálne aj finančne poddimenzované inštitúcie v okresoch.

Je to doba bez morálky a cti.

Stačí sa pozrieť na tie kecy, ktoré šíria vo vzťahu ku dôchodkom dnešní mocipáni. Predlžuje sa vek odchodu do dôchodku, ukracujú sa dôchodcovia o to, čo čestne vkladali, rôznymi pofidernými úpravami výpočtu ich zaslúženého dôchodku. Úplne postačí, ak zavedieme osobný dôchodkový účet, kde sa kumulujú príspevky  jedincom zaplatené. Prípadne rodinný účet, kde sa vkladajú peniaze generačne, aby sa minimalizovalo riziko. Rovnica by bola jednoduchá – koľko si navkladáš, toľko budeš mať. Na takýto rovný systém by doplatili špekulanti, ktorí ako živnostníci či podnikatelia platili minimálne odvody – lebo špekulovali po celý život, a potom sa bez hanby pricicali na dôchodkový systém, v ktorom poberajú nezaslúžene oveľa viac, ako si tam navkladali. A samozrejme celoživotne nezamestnaní by  skončili s pohodlným posedávaním v štýle „veď nám dajú, veď sa postarajú“ – mnohí by nabehli do práce pri predstave, že štát im garantuje a financuje iba miesto v stane a jedno teplé jedlo denne. Práce máme, našťastie, pre všetkých dosť – až ajajaj, koľko pracovnej sily nám chýba. Nemusíme im preto dotovať ničnerobenie.

A hej, spomínate si, ako sa kedysi vek odchodu do dôchodku znižoval?

O ponuke zdravých potravín radšej ani nehovorím. Veru, vtedajší chlieb, maslo, mlieko, atď. by som dnes chcela mať.

Som tradicionalista, nezhliadla som sa ani v modernom ponímaní rodiny,  ani v modernom utváraní kultúry a umenia. medzi moje srdcovky patria knihy od Frýbovej, vraciam sa k nim často. V knihe Robin Druhý a jeho rodina je scéna, kde autorka drahé dielo moderného umelca “ v ponurých farbách a s trčiacich drôtom“ domaľuje výraznými farbami, aby mu dodala trochu života.  Urobila by som to isté, mám rada diela, pri ktorých nemám pochybnosť, či som ich nezavesila dolu hlavou. Aj filozofický kontext diela podľa mňa musí mať hlavu a pätu.

Nehovoriac o umení, ktoré sa tvári pseudoumelecky a „inovuje tradičné hodnoty“. Slečnu čo kdesi vo videjku raz očúrala a spálila jednu náboženskú knihu zavreli tuším že na tri roky, ale ľudí, ktorí verejne prznia náboženské cítenie kresťanov v štátnej inštitúcii  verejne a dlhodobo „inovovanou inscenáciou Ježiša“ necháme „realizovať sa umelecky“. fakt zvláštna doba.

Nuž, spomínam si ako sme kedysi chodievali so školou na kultúrne predstavenia do divadla či opery. No teraz aby sa človek bál deti pustiť aj  na kultúrne predstavenie, ak nechce, aby sa pozeralo na nahého pseudoJežiša v igelitovom obale. Ach, skutočne uvažujem, čím všetkým sa podaktorí umelci pri svojej tvorbe inšpirujú, ale iba múza to zrejme nebude…