otvorene

Nie, ja sa vôbec nečudujem, že sme spoločnosťou, v ktorej matky s postihnutým dieťaťom v náručí skáču pod vlak.

Musela som zostať ticho chvíľu, lebo to, čo by som napísala hneď po tom čine zúfalej matky, by táto spoločnosť nerozdýchala. A hej, môžete klamať sami sebe a navrávať si, že tá matka určite nebola v poriadku, keď spravila taký čin, aby ste pozametali svoje svedomie.

Pravdou však je, že tá matka nebola šialená, len šialene zúfalá. Dokážete si vôbec predstaviť čo musela prežívať, keď zanechala svoje dve maličké deti a v náručí s tretím z nich vykročila v ústrety smrti?

V roku 2012 som začala písať ešte ako matka dieťaťa s postihnutím Chartu 2012 a v rámci toho som spolupracovala s pár úžasnými ľuďmi, ako boli pán Vladimír Pavlík a niekoľkí ďalší, presnejšie desiatimi, som Jedenásta. Poukazovala som na chyby, ktoré sa  v spoločnosti dejú v mojich listoch, odosielaných kompetentným inštitúciám – alebo skôr zjavne nekompetentným, lebo upozornenia zostali bez odozvy a nápravy stavu.

Popri inom som upozorňovala aj na to, že v slovenskom zdravotníctve za pár rokov dôjdeme ku ťažkostiam, lebo chýba systematická koncepcia stabilizácie zdravotníkov a ich generačnej výmeny.  A tiež na zúfalú situáciu rodín s postihnutými deťmi v tejto spoločnosti. Patrila som k nim a napriek mojej nepretržitej poctivej a odbornej práci moja rodina živorila.

Potom tento štát môjho syna zabil. Má na rukách jeho krv, lebo nie je podľa mňa správne nechať potĺkať sa pracoviskami osemdesiatročných ľudí.

Už v prvom otvorenom liste som následne upozornila verejne premiéra

OTVORENÝ LIST MATKY MAROŠKA IŠTVÁNA PREMIÉROVI SLOVENSKEJ REPUBLIKY             

https://www.necenzurovane.net/14/marosko.html

že ide o systémovú chybu. Že je chorý systém, v ktorom štát nemá systémové riešenia a neproporčne financuje jednotlivé oblasti poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Potom som napísala druhý z mojich otvorených listov premiérovi

Otvorene – Druhý otvorený list premiérovi

V ňom som poukázala na neprimeraný prístup tejto spoločnosti k obetiam pochybení lekárov, ktorý možno kvalifikovať až ako systémové týranie.

Medziiným aj na skutočnosť, že môj syn mal byť chránený ako dvojnásobne mimoriadne zraniteľná obeť  – ako dieťa so zdravotným postihnutím – a tomu štátne inštitúcie nevenovali pozornosť – pričom tí, ktorí ako zástupcovia štátu  v rámci štátnych inštitúcií takýmto spôsobom ľudské práva môjho dieťaťa porušovali, zostali bez trestu.

V treťom otvorenom liste sme zjednotili sily 6 matiek a poukázali sme na desivú situáciu rodín, trpiacich následkami pochybení lekárov, ktoré viedli ku smrti ich blízkych – niektoré z nich ani po toľkých rokoch nemajú cestu za spravodlivosťou v tomto štáte ukončenú.

Fúkanie do púpav 2. – Tretí a posledný otvorený list premiérovi. . .

A práve som si týmto blogom pripomenula, ako som bola v súdnom konaní s vinníkmi smrti môjho syna vystavená vyjadreniam právnika, že život s dieťaťom s postihnutím je bremeno – akoby čakal, že sa za zabitie syna tam ešte mám poďakovať.  Ako páchateľka dokonca súdu opakovane vypisovala do konania s  nemocnicou, že život človeka s postihnutím je menej hodnotný ako život dieťaťa zdravého. A napriek tomu, že som sa obracala na viaceré štátne inštitúcie, nikto jej za tieto výroky ani vlas na hlave neskrivil, nie to ešte že by ju napomenuli či spokutovali. Podotýkam, že tak konala dokonca v podmienke, ktorú za usmrtenie môjho syna dostala.

Úprimne 11. – Úprimne. . .

Je hrozné, čomu sú vystavené rodiny s postihnutými deťmi v tomto štáte v rôznych oblastiach ich života.

A čo poviete na príbeh pani Anny, ktorá po lekármi zavinenej smrti manžela zostala sama s dvomi malými deťmi, z toho jedným postihnutým, a viac ako štvrťstoročie šla súdnym konaním za spravodlivosť.

Dračí dych 8. – Pani Anna a . . .

Je zázrak, že to zvládla a nehupsla sa niekde pod vlak aj ona, aj s postihnutým synom v náručí a opakovanými rozsudkami Ústavného súdu, ako porušujú jej práva a jedným takým rozsudkom aj z medzinárodného súdu???!!!!

Aj po synovej smrti za rodiny s postihnutými deťmi kopem. Na zúfalú situáciu rodín s postihnutými deťmi aj v mojom blogu poukazujem hodne dlho. Písala som o nich mnohokrát, napríklad tu

Tak 7. – Blog, ktorý som si prečítala . . .

Alebo tu

Nahlas 8. – Kotleba má pravdu . . .

Tvárte sa teraz všetci, že ste o tom nevedeli a že aká je to pre vás novinka, .

Čo je toto za spoločnosť, ktorá je schopná vynaložiť na jedného kriminálnika v base za každý deň jeho pobytu aj vyše 170 eur. A pritom melie, ako si dôchodcovia žijú „nad pomery“, a obťahuje ich o čoraz viac z nimi čestne na dôchodkové časy navkladaných peňazí. Ktorá dokáže dookola stavať zadarmo byty a domy ľuďom, ktorí nepohnú prstom a len sa celoživotne priživujú z hotového, a pritom nemá na to, aby zaistila dôstojnú životnú úroveň ľuďom, ktorí žijú zodpovedne a tým, že sa starajú doma o dieťa s postihnutím, šetria spoločnosti nemalé náklady, ktoré by vynakladala na ústavnú starostlivosť. Ktorá platí Ukrajincom bývanie, životné aj zdravotné náklady zadarmo, a pritom sa slovenské rodiny s postihnutými deťmi u nás doprosujú cez médiá  formou zbierky od dobrých ľudí peňazí, aby mohli zaistiť svojim postihnutým deťom rehabilitácie  či potrebné lieky a zdravotnícke výkony.

Hanbím sa za túto spoločnosť – pokryteckú, nespravodlivú a zneužívajúcu tých, ktorá sa správajú zodpovedne a čestne.

Elena

P. S.: A nedá mi nepripomenúť, že pani prezidentka sa vyjadrila k smrti matky s postihnutým dieťaťom.

Neverím úprimnosti jej slov, lebo keď sa rodičia mŕtvych detí vybrali do Bratislavy, kde nás prijal aj premiér Pellegrini, pani prezidentka si nenašla ani len 5 minút času, aby vyšla k nám a prehodila aspoň pár slov s ľuďmi, z ktorých mnohí cestovali do Bratislavy od večera z rôznych kútov Slovenska biednymi spojmi, pretože bojujú za spravodlivosť pre svoje mŕtve deti.

Ľutujem, neverím úprimnosti jej slov.