otvorene

Píšem často blogy aj s politickými témami, no v skutočnosti politika u mňa z hľadiska záujmu má mínusové hodnoty.

Keby to bolo na mne, moja vodnárska duša by zariadila svet, v ktorom by neboli žiadne štáty, a hrabivci by nemali nahrabané majetky. Putovali by sme každý kam nás len oči povedú, voľne a bez akýchkoľvek obmedzení.

Ako oblaky.

Oblaky sú v mojom živote jednou z naozaj dôležitých vecí.

Som eidetik, dokážem v nich vidieť kadečo,

A rada s oblakmi hovorím.

V týchto dňoch búrok myslím na to, ako ľuďom na nížinách komplikujú život a nivočia majetky. Uvažovala som o nich a posielala energiu aj včera večer, keď mraky odputovali kamsi do diaľky a krajinou pomaly kráčal súmrak. V prehlbujúcom sa šere som zasa raz ľutovala nedokonalosť techniky, lebo mobil temnejúcu šedomodrú nádheru nedokázal zachytiť a pretieral všetko podivne vyblednutými odtieňmi.

Technika skrátka nezachytí dokonale to pravé  „tu a teraz“.

Keď je niečo pravé, je to pravé,  povedal náhle Zámer sveta tíško.

Rozdielne kritériá pravosti máme, odpovedala som. Podľa mňa pravé neublíži. A necíti sa väčšie ako ja.

Nuž, k pokore niekedy vedie dlhá cesta, zasmial sa. A ak pozriem na Teba, tak aj k dôvere, však?

Umlčal ma. Lebo viem, že veta „nie, že by som Ti neverila, ale…“ znamená nedôveru. Zámeru sveta dôverujem, tak som sa do toho nechcela zamotať. Robím niekde v uvažovaní chybu, ale neviem kde, pomyslela som si bezradne.

Východiskový stav nie je sto percent – upresnil Zámer sveta lakonicky. Úcta môže v čase rásť pri spoznávaní, ak človek smeruje ku spokorneniu.  

Hm, tú istú chybu som robila pri dôvere, že? Na začiatku som dávala bezhraničnú dôveru, a ona tiež mala rásť v čase – povedala som zamyslene.

Východiskový stav nie je ani nula, podotkol pobavene. Otvor si knihu.

Váhavo som vzala Nellesa, ktorého som dostala ku Dňu matiek.  Tak sa pozrime, čo nám povie.

Existuje ešte iná budúcnosť, než predĺženie času, taká ktorá nie je následkom minulosti, ale nám odniekiaľ prichádza v ústrety.

Silná odpoveď, ďakujem.

Oblaky nám veľa hovoria o živote.

Tie nízke tmavé sú ako každodenné starosti, maličkosti, ktoré nám občas zatienia tie biele oblaky nad nimi na chvíľu.

Tie sú naše plány, predstavy, aj kroky. A tam hore v nekonečnej belasosti oblohy sa ženie neviditeľný vietor, ktorý všetky tie oblaky riadi.

K večeru nebo zbelaselo, no popoludní sa oblohou valili čierne chmáry, aj pršalo. Pred búrkou som sa snažila vydolovať z briežku pri bytovke náletové dreviny, ktoré sa tam naťahali. Pokúšala som sa tie stromy vytrhnúť zo zeme, či vyhrabať im korene, no hádajte koľko som ich vytiahla. Presne tak, ani jediný, zato pichliače z prstov som si ťahala ihlou ešte i po búrke.

V podvečere oblohou cválali oblaky, prežiarené slnkom.

Aha, to je biely kôň, taký rozprávkový, povedala som Zámeru sveta. A vtom som objavila, že ten kôň má krídla.

Pegas, je to Pegas, vykríkla som nadšene. Aj v nedeľu tu cválal, a teraz je tu zas.

Zámer sveta sa rozosmial.

Som pochabá, že? povedala som sebakriticky.

Mám rád tvoju pochabosť, dodal. Teším sa, že ho vidíš, Pegasa nevidí každý.

Elena