Balónik srdca k nebu vypúšťam,
s ľahkosťou stúpa kamsi ku hviezdam,
bez ťažoby slov lásky kôpku nesie,
tíško mu šepká vietor svoju pieseň,
je taká nežná, že až ma to desí,
putuje k blízkym, ktorí sú tam kdesi
v hlbine neba, v lístí, v kôre stromov,
raz sa k nám náhle nevrátili domov.
Spomienok náruč na nich plnú držím,
pri každej z nich sa smejem a i slzím,
tvoríme reťaz, pevne prepojenú
či svieti slnko a či sa búrky ženú,
patríme k sebe, nech sú tu či tam,
balónik s láskou k nebu vypúšťam…
V týchto dňoch ľudia chodia cintorínmi, zapaľujú sviečky a spomínajú na tých, ktorých majú v srdci. Uvažujeme o pominuteľnosti života a o trvácnosti lásky v našich srdciach. Je to čas krehkých spomienok na blízkych, ktorí už nie sú medzi nami.
Kedysi som videla výpočet, ako sa geometrickým radom rozširuje počet predkov v rode. Nemám chuť to teraz rátať a ani si nepamätám tie počty, ktoré tvoria naši predkovia po nejakej 11. generácii. Je to obrovská kopa ľudí, ich osudov, ktoré museli prežiť so svojimi radosťami aj starosťami, odvážne nesúc svoj osud, aby raz vývoj života generačne doputoval až k nášmu narodeniu.
V priebehu tohto roka sme – teda hlavne deti – zostavili obrovský kus rodinnej histórie. V rámci rodokmeňa tiahnuceho sa stáročiami sme spoznávali osudy predkov. V tieto dva dni venujem spomienku plnú lásky a vďaky môjmu synovi, starým rodičom, krstnej mame a ďalším blízkym, ale aj generáciám vzdialeným v čase, s ktorými sme nikdy nemali možnosť sa spoznať. No napriek tomu sme hlboko prepojení ako ohnivká jednej reťaze.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty