Čoho všetkého troška? O tom je táto jedenástka blogov.
Dnes troška spomienok…
Spomienky sú dôležité – sú pre nás mostom s minulosťou, ľuďmi pre nás blízkymi, i s krokmi na našej ceste.
Ach, Voloďa – dnes mu s láskou zapaľujem svetielko spomienky.
Rovno vám prezradím, že mnou spomínaný Voloďa nie je Putin, ale môj brat, ktorého tak volali kedysi jeho kolegovia v práci. Dnes by mal narodeniny. Zomrel v časoch kovidu – a nie, nie na kovid. Ako prvá zo spomienok na neho sa mi v nadráne vynoril práve okamih ako jeho niekdajší spolupracovník prišiel k vystavenej truhle a po chvíli ticha povedal iba „ach, Voloďa“.
Spomínam, brat môj.
Vďačne spomínam i na pani, ktorá s ním všetkým umožnila dôstojnú rozlúčku v čase tých hlúpych opatrení o desiatich povolených účastníkoch pohrebov. Ak ste vy ostatní zabudli, čo tu kadejakí magori vtedy vystrájali, tak ja nie – a tak som zaspomínala a práve dnes som požiadala UBOK o upresnenie, čo to v tom mojom podaní za celoplošné testovanie národa už tretí rok vyšetrujú.
A pri čítaní článku v linku o tom ako dvaja „neplnoletí chlapci“ napadli vo vlaku dvoch mladých ľudí
Krvavý útok vo vlaku: Kopance, zlomený nos a hrozby smrti
Komenty v diskusii boli jednoznačné – jednak bolo jasné, že kto a jednak ľudia spomínali, že to boli dobré časy, keď chodili vlakmi ľudia v zelených mikinách a poriadok udržiavali, že vtedy to bolo bezpečné. Nuž, spomínam si, ako vtedy podaktorí tárali, že kotlebovci nemajú vo vlakoch byť – nuž, teraz môžu oni zdvihnúť zadky a ísť cestujúcich chrániť do vlakov namiesto „zelených mikín“ pre mňa za mňa i v ružových plavkách.
Veru, spomienky udržujú kontinuitu pravdy…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty