Včerajšok bol pre mňa časom vrán.
Autobus sa blížil k mestu a pri vstupe doň sa v rannných lúčoch slnka špacírovali na briežku popri ceste vrany. Horizont snehobielo žiaril Tatrami.
Poprad, ako inak.
V podvečerných slnečných lúčoch vraní park pôsobil rozprávkovo, vrany lietali a krákali. Vždy sa naň dívam srdcom, tak ako na vrany. Fotky sú moje, pravdaže.
Že sú vrany v mojom srdci som písala už viackrát. Sprevádzajú ma v rôznych zvláštnych situáciách, A od čias, kedy som prešla pod vedením šamana rituálom zomierania a znovuzrodenia, ich milujem ešte viac. Pripomínajú mi, že každý máme svoju vlastnú smrť, ktorá chodí s nami a nabáda nás v istých situáciách života, aby sme skutočne žili, kým zomrieme.
Dielik poznania mi prináša občas, keď sa s vami delím o nejakú myšlienku – a neinak je tomu i teraz. Do mojich „vraních blogov“ som spomienkovo dnes nazrela, a našla som odpoveď na otázku. Prekvapuje ma vždy znovu a znovu, ako nás koincidencie vedú. Kedysi som náhodne prihodila k nákupu z antikvariátu knihu Byl jednou jeden hrad. Kedysi som ju v blogu náhodne otvorila v rámci mojej koincidenčnej hry. A keď som vrátila k tomu blogu náhodne dnes, odpoveď sa mi ujasnila. Iba srdce, ktoré sa nezmenilo za tisíc rokov, je to pravé.
Je zvláštne, ako Zámer sveta krôčik za krôčikom tká príbehy,..
Elena
Kavky,.. ...
aj ja som včera bola v Poprade a kochala som... ...
Celá debata | RSS tejto debaty