otvorene

O čo iné detstvo zažívajú naše deti – vzdychne si nejeden z nás. Uvedomujeme si odlišnosť doby, v ktorej sme vyrastali my a odlišnosť dnešných čias. O tých odlišnostiach  nášho detstva a terajšieho detstva teraz trochu pouvažujem v mojom blogu…

Vzťahovo…

Pravdaže sme sa kamarátili iným spôsobom. Po príchode zo školy sme si rýchlo spravili úlohy

(aspoň ja určite, od prvej triedy som si ich písala sama hneď, len čo som prišla domov, pretože kým ostatní zápolili s prvými písmenkami dajakého pol roka, ja som sa tvrdohlavo naučila čítať hneď prvý deň v škole, aby som si mohla požičiavať knihy z dedinskej knižnice. Moja prvá kniha – Tajomstvo dračej steny ma uchvátila – na tej som sa naučila čítať, odvtedy som už čítala plynule. Učiť som sa nepotrebovala, lebo som mala vynikajúcu pamäť).

A potom sme bežali von, za záhrady, k dedinskému potoku…

Množstvo hier, ktoré sme hrávali, niečo z toho sa hrávali potom v detstve aj moje deti (ach, to boli časy), ale dnešné deti väčšinu tých hier už nepoznajú. Namiesto toho unikajú k počítačovým hrám – pri nude či nepohode, stáva sa to podľa mňa náhradou skutočného sveta a skutočného cítenia. Pretože aj nepohodou treba vedieť prejsť, bolesťou sa prebolieť a strachom sa prebáť…

Je to skrátka iná generácia, tieto dnešné deti vo svete moderných technológií – posedávajú doma pri počítačoch, chatujú si so spolužiakmi po príchode zo školy v skupine, vyvolávajú si mobilmi, hoci to majú pár desiatok metrov, aby sa prešli jeden k druhému. Teda ja som stará škola, radšej sa stretnem s človekom osobne, ako by som s ním mala dajakú hodinu telefonovať. Kdeže sú časy dedinských priadok, kde ľudia sa združovali, spolu hovorili, spájali sa a zabávali sa rozprávaním príbehov, ich generačným prenášaním ústnym podaním…

Objavilo sa mnoho pozitív i negatív využitia moderných technológií v ich životoch podľa mňa. Šikanujú sa občas, robia si neplechu, dostávajú sa do vleku toho čo je „in“ – ale na druhej strane rýchlo zachytia úžasný okamih do mobilu, či vyhľadajú potrebnú informáciu. Niekedy sú tieto technológie aj dôveryhodné, inokedy nás presviedčajú pri zvedavej otázke o našej polohe v teréne, že sme kdesi úplne inde, ako naozaj sme – ako v utorok na Orlovej Kikin mobil uvzato tvrdil, že práve ideme z Košíc do Ždane…

Podnetovo…

Záplava informácií, pričom mozog dokáže spracovať len časť z nich. Deti sú dnes zavalené množstvom informácií. Uvedomujem si to niekedy, keď vidím triedy, v ktorých sú naváľané kadejaké tabuľky, vývesky, informačné obrazce. A to isté aj doma – deti už v necelom roku sa hrajúce s mobilom, dvojroční tableťáci… Nuž, neviem, mne sa to rozhodne nepáči.

Záplava informácií. Teraz je dostupné prakticky čokoľvek kedykoľvek a skoro kdekoľvek, no ja veru nemám pocit, že by nás to hodnotovo obohatilo. Stačí sa pozrieť napríklad na záplavu negatívna na facebooku, niekedy až patológie. Priznám sa, ja už ani správy takmer vôbec nepozerám, ani ich nečítam – a tak sa už nevyjadrujem na blogu ku kadejakému dianiu u nás či vo svete, stratila som prehľad. Môj čas je pre mňa teraz príliš vzácny, aby som ním plytvala. Snažím sa spraviť kopec vecí – dopísať tie dve knihy, dopracovať karty – potrebujem existenčne zaistiť deti, ale je to pre mňa aj sebarealizačné, baví ma to. Možno by sme tak mali žiť po celý život – uvedomovať si vzácnosť svojho času a nemrhať ním na nezmysly, ale na to musíme zmúdrieť, čo sa nám obvykle stáva až keď nás život poučí, zažijeme čosi ťažké,  kdesi v závere života, kedy bilancujeme a mnohé veci uzavierame…

Životný štýl je rýchlejší ako v časoch môjho detstva. Rýchlosť a efektívnosť sa stávajú mantrou, ktorú podaktorí dookola omieľajú. Náhlime sa stále kamsi a za čímsi, a mne sa jednoducho žiada vystúpiť z toho bláznivého kolotoča spoločnosti, v ktorej človeka stotožňujú s jeho výkonom, a tým určujú jeho cenu. Výkonové zameranie, do ktorého nás tlačí spoločnosť, nie je optimálne pre nás samých. Tí zodpovední a poctivo pracujúci sa tak stávajú „ťahačmi“ v štýle príslovia „na koňa, ktorý ťahá, najviac nakladajú“. Mali by sme si vážiť svoj čas a určiť si jasné priority… Ja som vždy túžila po takom jednoduchom životnom štýle, prírode, dome so záhradou, pokojnom rodinnom živote. Permakultúrne pestovanie, domáce zaváranie, nič umelé. Cením si spomalenie času, ktorý dokážete zažiť na dedine, v prírode, preto nie som človek mesta, srdce ma tam neťahá…

Hodnotovo…

Stále uvažujem, či sú hodnoty podmienené až natoľko spoločnosťou, alebo ich máme my sami tak veľmi pokrútené. Deti vedieme k tomu, že priebojnosť, asertivita a schopnosť byť úspešný sú pre ich život to najdôležitejšie. Nie, nie je to tak. Oveľa viac podľa mňa znamená, ak sú čestnými a láskavými ľuďmi, ktorí sa správajú zodpovedne voči sebe, aj voči iným, majú pevné hodnoty, v ktorých prioritu tvorí domov a rodina, súdržnosť a zodpovednosť.

Možno mnohí pochopili, že práve tí, ktorí majú málo, sa delia ochotnejšie než tí, ktorí vlastnia milióny. Ja sama som prešla v živote obdobím, kedy som musela rátať každý cent, kupovať len to najnutnejšie, aby sme prežili. Peniaze sú pre mňa iba peniaze, nemajú nado mnou moc. Preto ľudí nikdy neposudzujem ani podľa peňazí, ani podľa spoločenskej úspešnosti, pre mňa je to balast – cením si na nich iné hodnoty.

Moderná doba ľudí hodnotovo rozhodila. Rodina stratila svoje miesto a postavenie v spoločnosti, mení sa postavenie ženy, mnohým ľuďom sa dnes nežije ľahko, doba zbezvýznamnila aj človeka ako jednotlivca. V časoch môjho detstva sme mali menej informácií, ale viacej súdržnosti, lásky a dôvery. Namiesto na facebookoch a kadejakých iných sociálnych sieťach by sme mali zanechávať stopy v pamäti a v srdci.

Niekedy sa mi žiada zvolať – prestaňte vymýšľať kadejaké nové technológie, nie sme s nimi šťastnejší.

Elena   Bratislava, 25.6.2017