Poviem vám sú zázraky a zázraky. Tie prvé sú robené s hlasným krikom „čáry-máry-fuk“. A tie druhé tiché, zdanlivo samozrejmé, no až sa nám zatají dych, keď si uvedomujeme ich prítomnosť naplno.
Za mňa dúha patrí k tým druhým. A tak dnes o dúhe na oblohe a dúhe v našom živote…
Dúha…
Čo sa vám vynára pred vnútorným zrakom pri slove „dúha“? Dokážete si ju v tejto chvíli vybaviť v pamäti a rozžiariť ňou svoje srdce?
Mne sa dúha spája s prekrásnymi pocitmi – je to niečo žiarivé, trblietavé, a pritom nežne zázračné. Prichádza tak nevtieravo, zrazu sa zjaví, čo pokladám za úžasné – lebo zázraky môžu byť halasné, hlučné, krikľavé, alebo nežné, jemné, takže na ne pozeráme so zatajeným dychom. Ja dúhu milujem vo všetkých podobách – v kvapkách rosy, aj na oblohe.
Vedecký popis dúhy ako prírodného javu mi nič nehovorí. Pre mňa je dúha malým zázrakom, chcem si uchovať pocit zázračna…
Keď sa objaví na nebi dúha, zakaždým stojím chvíľu na balkóne a snažím sa nasať trochu z jej úžasnosti. Nikdy ma neomrzí sa na ňu dívať, podobne ako na oblaky, či na slnko presvitajúce skorým ránom korunami stromov. Som skrátka taký nekonečný snílek, dokážem sa úprimne detsky radovať z takýchto zdanlivých maličkostí. Podobne ako zo srdiečkových kameňov – no včera som výnimočne žiadny nenašla ani cestou z práce, a keď som prišla domov, tam som aj zostala.
Popŕchalo, a potom sa nad krajinou rozprestrela dúha. Hej, táto nežne žiarila, lenže v živote je vždy všetko dokonalejšie a žiarivejšie naozaj, ako keď to len kdesi opisujeme, alebo fotíme. Preto mám rada autentické okamihy, také naplno prežívané, lebo ich nič nedokáže zachytiť, ani nahradiť. Celý život je plný takých úžasných maličkostí, ak ich dokážeme naozaj vidieť. A tá včerajšia dúha žiarila a žiarila, dajakých desať minút, postupne mala aj odraz (no ten na fotke už takmer vôbec nevidíte), dívala som sa na ňu. Bola rozprávkovo krásna, aj teraz si viem ten obraz vyvolať v pamäti. Potom som sa rozhýbala, vytiahla som bielizeň z práčky – a vybehla som ju vešať na balkón. A dúha nikde, slnko prežiarilo kraj. Naozaj tu pred chvíľou bola hmla a dúha?
Dúha ako symbol…
Nie, LGBT komunita nie. Toto pre mňa dúha nesymbolizuje. Mám vám prezradiť, čo dúha pripomína mne? Hm, dobre. Mne dúha predstavuje lásku – skutočne neviem, prečo ľudia spájajú lásku s červenou farbou, ja ju teda vidím vo farbách dúhy, pretože sa v nej skrýva nielen vášeň, ale i ružová neha, žltá budúcnosť, zelená nádej, modrá vernosť, či fialová duchovnosť, jej hĺbka oslovujúca dušu.
Dúha mi symbolizuje aj sny, tie tiež bývajú dúhovo pestré. V nich premietame nielen svoje predstavy, ale aj sami seba. Ja som vždy bola veľký snívač.
Dúha mi symbolizuje aj život, lebo aj ten má pestré farby.
A pravdaže, i rozprávky nám maľujú svet v dúhových farbách, v každej dobrej rozprávke sa rozprestiera dúha, dúhový most do nášho srdca. V detstve som mala jednu starú rozprávkovú knihu, ešte z čias detstva mojej mamy, podlhovastú a ošúchanú – mala som ju moc rada. Bol to príbeh o svete, kde všetky kvety boli biele. Raz im slnko ponúklo farebnosť a preto vytvorilo na nebi dúhu. Dúha zažiarila farbami. Kvety vyberali, niektoré volili pestré farby ako sirôtky, iné jednofarebne ako púpavy, maky a slnečnice. Alebo ako pivónie, ktoré milujem najviac.
Ach, paradoxne, tento rok mi pri bytovke rozkvitla biela pivónia, práve po takej som moc túžila. Vyrástol na nej len jeden kvet, hodvábne biely, mala som však naozaj radosť, zakaždým keď som šla do práce skoro ráno som sa na chvíľu pristavila a tešila sa pohľadom na ňu.
Záverom…
Ach, áno, príroda nám ponúka množstvo zázrakov. Neustále, v každej chvíli. Je len na nás, či ich dokážeme naozaj vidieť. Na to potrebujeme mať dúhu v očiach, alebo žeby v srdci?
Krásny dúhový deň všetkým prajem…
Elena Predná Hora, 5.7.2017
Celá debata | RSS tejto debaty