otvorene

Inšpiruje nás kadečo okolo nás i v nás. Premieľame to v sebe, až raz vykvitne nejaká myšlienka, pochopenie, prijatie – rozvinie sa v nás ako kvet. Mám rada také žiarivé okamihy, vy nie? Volám ich „posúvacie“…

Teraz prácu na budúcomesačnú košickú konferenciu píšem – na tému dobro a zlo, a hodnoty s nimi prepojené, takže ich vzájomné hranice a ich pravé tváre mi lietajú hlavou. Dám pár slov o dobre a dobrých ľuďoch, aj o zle a jeho hraniciach i sem.

No tak dobre, poviem vám príbeh…

Ach, tie koincidencie. Na jednom z mojich dvoch pinterestov mám priečinok Strážca majáka. Vynorilo sa mi kedysi to pomenovanie intuitívne – a ja som sa naučila intuíciu počúvať. Minulý víkend som mala pražský konštelačný výcvik, a pri čakaní na autobus som vošla do kníhkupectva (kam inam ja, však?). Siahla som po akejsi knihe, ktorá ma k sebe pritiahla  – iste uhádnete, aký ten názov bol. Podnázov mala „pŕíběh lidského poslání“  – a tak  putovala so mnou domov. Čítala som si z nej v buse, kým sa nezotmelo a poplakávala som pritom. A hej, prekrásny tyrkysový náramok bol v knihe pribalený – s nápisom „nerušit, rostu“.  Prezrádzam vám to preto, lebo ak hovorím o dobrých ľuďoch – tak mám na mysli práve takých „strážcov majáka“.

Je to moc silný príbeh – o dvoch ľuďoch, starcovi a chlapcovi, o ich živote na starom majáku. A nádherné posolstvo nesie  – to, že teraz niečo nevidíme, neznamená, že to neexistuje…“ Áno, presne táto myšlienka je o životnom poslaní – že za ním treba vykročiť, pretože hlboko vo svojom srdci cítime, že je to tak správne. A že aj keď zmysluplnosť toho kroku nevidíme vo chvíli vykročenia, musíme do toho napriek svojmu strachu dať bezpodmienečnú dôveru – a v jednej chvíli, keď už prejdeme kus cesty tým správnym smerom, náhle pochopíme hlboký zmysel toho prvého kroku.

Chcela som dať pôvodne sem pár úvah k tej konferenčnej práci, ktorú dávam dokopy – ale pri vyberaní Hellingera mi spadla táto kniha. Ak poslúchneme koincidenciu, prináša vždy nejaké posolstvo – a odpoveď na jednu otázku mi práve prišla. Ak nám niekoho Zámer sveta dovedie k životnému poslaniu, je to ten jediný správny, ale určite aj dobrý človek, „strážca majáka“, lebo ku životnému poslaniu prichádza človek len na určitej úrovni zrelosti. Hm, pre mňa silné a užitočné postrčenie v tejto chvíli.

Zámer sveta je niekedy ťažko pochopiteľný…

Alebo ja som ešte málo trpezlivá? Ten odchod do lesa mi Zámer sveta odsúva – všetky možné šialenosti vyťahuje, len aby som tam ešte neliezla. V utorok v noci cestujem do Blavy na to stredajšie ministerské stretnutie, a potom musím ísť prespať do Šamorína, lebo 13. 9. tam budem v jednej relácii hovoriť Maroškov príbeh (ach, ach, v Šamoríne som nikdy nebola, mám z toho obavu). To spravím pre moje dieťa – a potom už pôjdem do lesa, určite v piatok, áno, áno, budúci piatok. Tak.

Záverom…

Hmmmm, tá kniha ma skutočne dostala. Dokonca som si na základe nej napísala i to, čo život naučil mňa – možno sa o to i podelím, ale určite nie dnes.

Na úplný záver dám aspoň ešte jednu nádhernú myšlienku z tej knihy – „i keď budeš stáť hore, nie si tam preto, aby si rozhodoval o druhých. Si tam preto, aby oni mohli lepšie rozhodovať sami o sebe…“

Pokojný večer vám všetkým prajem…

Elena  9.9.2018