Moc súcitím so všetkými, ktorí sú katastrofám vystavení. Ničivým búrkam s divokým vetrom a dažďovým prívalom – je to hrozné – dnes v správach tá dedina zavalená bahnom. A bude to čoraz horšie, ak sa rýchlo nespamätáme. Prírodné katastrofy sa nedejú samé od seba, to my ich spúšťame. A kým sme kedysi v dávnych časoch žili pokorne uprostred prírody, Zem bola našim domovom, postupne sme jej prestali rozumieť a preto ju teraz nivočíme. Odháňame ju od seba – zmoknúť v daždi je dnes pre mnohých menej prijateľné ako sa ožrať. Zvieratá pokladáme za nepriateľov, stratili sme úctu a zodpovednosť za ochranu života. Nedokážeme využiť prirodzený kolobeh ochrany napríklad cielene chovanými mačkami v meste pred hlodavcami, radšej všetko deratizujeme, posypávame výdatne chemikáliami, ktoré prenikajú do vody a pôdy – a potom sa čudujeme, odkiaľ je tu toľko rakoviny. No ktovie odkiaľ, však?
V kontraste s tým je dych života v prírode fascinujúci. Hlboký a chrapľavý rev jeleňa. Rozlieha sa do diaľky o pol piatej ráno – a je to zvláštne silný zážitok, ten jeho hlasný rev v hlbokom tichu a tme…
Zažili ste už niekedy naživo hlas jeleňa, nesúci sa krajom z úbočí? Tu na Prednej Hore je súčasťou kolobehu roka. A rozlieha sa do všetkých kútov v tejto krajine kopcov, potiahnutých rozľahlými lesmi. Je to krásny zážitok aj uprostred dňa, ale v predrannej temnote získava mimoriadnu silu. Ten dnešný ranný jeleň bol len na protiľahlom kopci, mimoriadne silno ku mne prichádzal jeho hlas. Úctu k prírode a Životu vzbudzuje vo mne to jelenie volanie, prepája nás so všetkým živým. Spojenie cítim veľmi silne, som empatik – takže o to viac ho prežívam. V poslednej dobe o ňom aj hodne uvažujem, zmeny v klíme by pre nás mali byť varovné.
Áno, po hektickom petičnom dnešku inú tému dávam – nie že by som nemala o čom, zajtra vám poviem o ďalšej mame, ktorá sa k nám pridala a o špinavosti, nad ktorou vám zastane rozum. A ešte jedenástku blogov dám, lebo môj odchod do lesa sa opäť posunul o hodný kus. Ešte tohtotýždňové pracovné povinnosti, budúcotýždňová porada, budúcovíkendová Praha, posledná časť Delty. A zrejme aj stretnutie s indiánskymi šamanmi, na to sa teším, budú v Prahe – možno najskôr s nimi sa mám stretnúť, keď ma to do lesa nie a nie pustiť.
Dáme dnešnú tému náhodným výberom – knihu Kdo se bojí Smrti? som síce minulý týždeň kúpila, ale po prvý raz ju otváram. Takže – hm, tak to mi teda fakt vzalo dych – no dobre, je to o zmene v pozemských veciach a zmene majiteľov. Vlastne sa tam hovorí, že z kozmického hľadiska nie je pre ženu dôvod ostať s nezdieľajúcim mužom, a odíde k inému, ktorý ju potrebuje a poskytne jej dôvod zostať. No, čo k tomu povedať? Vynára sa mi posledná Delta – to sme stavali moc zaujímavú experimentálnu konštelačku o dvojplameňoch, vlastne som ju viedla – každý nemá šancu v živote nájsť svoj dvojúplameň, len štvrtina ľudí má šťastie nájsť tú hlboko spriaznenú bytosť, ktorá spolu s nimi putuje v čase. Ukázalo nám to celý dvojplamenný proces, únik, zranenosť, hlboké splynutie – možno ho niekedy Vojta napíše do článku, je to skutočne moc zaujímavé. No presne to mi myšlienka z knihy pripomenula, zvláštne. Také spojenie je skutočne veľký dar Zámeru sveta.
Vlastne ma dnes koincidencie točili hodne prekvapivo – napadlo mi v tejto chvíli. Cez deň mi chodilo po rozume, že by som chcela havrana (fakt, živého havrana), dokonca som zauvažovala nad tým, kde ho odchytiť. Potom mi úplne zcestne napadlo, že havran by bol dar, ktorý by ma potešil zo všetkého najviac na svete, neviem o ničom, čo by mi teraz spravilo väčšiu radosť (no kto by mi ho asi tak daroval?). nakoniec vybehla na mňa koincidencia s pozajtrajšou cestou do Popradu, a to skončím v mojom milovanom parku, plnom vrán…
Ach, radšej už nadnes skončím, kým prezradím niečo ďalšie. A tak zakončíme ďalším náhodne nenáhodným výberom – vezmem šamanskú knihu Jaguár v tele, motýľ v srdci – beztak ju chcem prečítať do budúcotýždňového víkendu. Uff – „vietor zmeny vial hodne silne, čo bolo veľmi prínosné, pretože odvial všetko staré a urobil miesto novým veciam…“
Teda, teraz som si uvedomila, že sme začínali o búrke a vetre, a aj tým končíme….
Elena 17.9.2018
Celá debata | RSS tejto debaty