Sexuálne zneužívaná dievčina dokázala v blogu pomenovať, čo kedysi zažila v letnom tábore. Správu priniesli minulý piatok večerné televízne noviny, ktoré som konečne po dlhom čase opäť videla. Našla odvahu. V jeden deň…
A tiež tie isté správy priniesli reportáž o tom, že hlboko v lese našli psa, priviazaného drôtom o strom, kde bezmocne zomieral. Ktosi ho tam pripútal ku stromu a odsúdil na strašnú smrť, kruto a bezohľadne. Zachránil ho náhodný okoloidúci. V jeden deň…
Zavalení súcitom k dievčine i k psíkovi si možno poviete – och, čo sú to za ľudia, toľko zla. V jeden deň.
No ja v tom vidím i odkaz, že dobro víťazí. Pretože oba príbehy skončili úplnou prehrou zla. V jeden deň…
Čo robíte pre víťazstvo dobra?
Zakaždým si kladiem tú otázku, sama sebe ju kladiem zakaždým. Mobilizujem tým svoje sily. Lebo nestačí sa naštvať či rozľútostiť pri večerných správach, pre dobro sveta treba konať. Prajem dobro zemi každý deň, robím aj nejaké ďalšie veci, to nie je pre vás podstatné.
No a aktívne bojujem za obete. „Obete to u nás majú ťažké“ povedala som minulý štvrtok prokurátorovi v rámci besedy o týraných, zneužívaných a zanedbávaných deťoch. Pred dvomi týždňami sme besedovali s riaditeľkami škôlok, vo štvrtok pre iných odborníkov v školstve. Ak niekoho bodnú na ulici nožom, obeti je poskytnutá pomoc, potrebná liečba. Nikomu ani nenapadne, že by sa ho chodil opakovane vypytovať „ skutočne vás bodol?“, „a to vás bodol nožom?“, „a naozaj to bolí?“ Úplne inak to je u obetí, ktoré zažili zneužívanie, psychické týranie, či inú traumu – akosi spoločnosť nechápe celkom jasne, že trpia. Snaží sa to „riadne preveriť“ a retraumatizuje ich tým“. Obeť by mala mať – tak ako má spotrebiteľ – postavenie slabšej strany sporu. Je predsa amorálne, aby ste mali viac práv vo vzťahu ku reklamácii topánok ako ku riešeniu vinníkov smrti vášho dieťaťa. Ako obeť ste v nevýhode v porovnaní s páchateľom. Nielenže nemáte šancu získať dôkazy, nemáte ani dosť síl na to. Trauma môže vyvolávať časovú dezorientáciu, pocity derealizácie a silné potlačenie spomienok až do amnézie – a tak páchateľov právnik vie obeť rýchlo zneistiť. Stalo sa to vôbec? – kladie si obeť sama kdesi hlboko v sebe otázku, a nedokáže na ňu s istotou odpovedať.
Stretávam sa s obeťami rôzneho druhu, bývam občas prizývaná k ich výsluchom na kameru. „Som tu pre Vás, vidím Vás – a je pre mňa dôležité Vaše bezpečie“ – hovorím im. Tých pár úprimne povedaných slov znamená pre ľudí tak veľa, že napriek nepohode a ťažkým veciam, ktoré riešia, pri pootočení sa ku mne v priebehu výsluchu sa pousmejú, upokoja sa. A že ma i po dlhšom čase spoznajú a hlásia sa ku mne na ulici, objímajú ma radostne v obchoďáku, prihovárajú sa mi…
Pretože v živote je zo všetkého najviac mať človeka, ktorý nás naozaj vidí a je pre neho dôležité naše bezpečie. Dôjde nám to. V jeden deň.
Možno si poviete, že je ľahké veriť v dobro a jeho víťazstvo nad zlom v dni, ako je dnešný…
Plné slnečných lúčov, keď i u nás v horách miznú posledné zvyšky snehu. Svahy popri ceste zbeleli rozkvitnutými trnkovými kermi a zozlátli podbeľmi, úbočia lesa v diaľke zázračne presvetleli ani neviem akými rozkvitnutými stromami. Zatúžila som kráčať nimi v tej bielej záplave, no v skutočnosti som v lese bola naposledy v novembri. Čoskoro budem mať šamanský bubon, vyrobím si ho v Blave – a potom odídem do lesa. V jeden deń…
Elena 16.4.2019
Celá debata | RSS tejto debaty