Sú dni domova.
Zlatistooranžovo rozžiarené, i napriek nedostatku slnečných lúčov. Plynú nádherne voňavo, ako keď lúpeme pomaranč a jeho vôňa sa šíri doširoka – doďaleka. Sú to dni nasiaknuté chuťou domova, tak ako pomaranče sladučkou šťavou. Pravdaže, ja pomaranče milujem, a domov tiež – konečne som sa vrátila z ciest od štvrtka.
A tak dnes pár slov o domove a domove a domove, a veciach s ním spojených.
Domov je silné slovo…
A čo znamená pre každého z nás?
Domov je miesto, kde sme vyrastali, domov je i miesto, ktoré sme vytvorili pre svoju rodinu. Sú to i ľudia, ktorým sa môžeme otočiť chrbtom, lebo viete, že nás doň nebodnú. Domov je vlasť, kontinent, domov je aj táto Zem a i Vesmír. Je to mnohovýznamové slovo.
Pre mňa je natoľko silné, že moc súcitím s ľuďmi i zvieratami bez domova. Doma máme pár túlavých mačiek zachránených. Prehodím s bezdomovcami občas zopár slov, aj včera som si vypočula jeden smutný príbeh pri kŕmení holubov (kŕmim holuby, všade kde sú, v Prahe mi za to jedna pani raz i vynadala – som v tomto nepoučiteľná, prenechám holubom pokojne svoj chlieb. Tým včerajším bratislavským som zašla kúpiť rohlíky a drobné kúsky som im hádzala. Bol tam jeden beznohý holub, odháňali ho ostatné, tak som vždy hodila kúsky rožka tak, aby sa mu ušlo. A bol taký bystrý, že pochopil moju stratégiu rýchlo, zlietol vždy bokom a hltal koľko vlákal, kým sa zlietli ostatné k nemu. Viem, nezachránim celý svet, no stačí mi, že prežije vďaka kúsku jedla dnešný deň.
Domov by podľa mňa mal byť miestom bezpečia a pokoja, kde rozvoniava nedeľný obed, vanilka a škorica. Prišla som ráno z Revúcej vďaka Svetlankinmu kamarátovi Marekovi, doviezol ma autom domov už o šiestej, unavená po nočnej ceste z Blavy – no o chvíľu u nás rozvoniavalo kakao, bryndzová nátierka, zeleninová polievka, v rúre sa piekli plnené šampiňóny (až z Bratislavy som Svetlanke pre radosť šampiňóny dotrepala), dokončovala som zeleninový šalát, a svet bežal tým správnym smerom. Aj tá vanilka a škorica neskôr boli – výbornú verziu štrúdle som vymyslela – na lístkové cesto som dala v radoch na plátky nakrájané jablká a lyžice slivkového lekváru, posypané škoricovým cukrom.
Po včerajšku som moju definíciu domova doplnila – domov je miesto, kde mám svoj šamanský bubon. Nie je to len vec – je živá bytosť, s mojim bubnom rozprávam, aj som chvíľu večer bubnovala. Dám k tomu viac inokedy, A tak ukončime nejakou koincidenciou? Otvorím niektorú zo šamanských ešte neprečítaných kníh.
No – silná myšlienka prišla – „rana je miesto, kadiaľ do vnútra preniká Svetlo.“
Nič viac k tomu v tejto chvíli nedodám.
Elena 28.4.2019
Celá debata | RSS tejto debaty