Staré časy – je to mnohovýznamové slovo. Niekto si staré časy prepája s niečím pre neho dobrým či aspoň idealizovaným, iný so svojim detstvom, podaktorí ho spájajú s politickým režimom minulosti.
Čo sa vám vynorí pri slovách „staré časy“? Nuž, mne to nepoviete, zato ja vám prezradím, čo „staré časy“ znamenajú pre mňa.
Práve teraz.
Ako za starých dobrých čias…
Tieto slová každého z nás chytia za srdce. Toho sa držia aj obchodníci. Vyvolávajú v nás nostalgiu. A tak ponúkajú akcie s výrobkami „v obaloch ako kedysi“ – určite by v takom rozsahu nedopredávali staré zásoby spred tridsiatich rokov, čo poviete? Nuž, všetko pre zisk. Predminulý týždeň ma vydesili, pretože som vošla do istého obchodu – a tam Vianoce v plnom prúde. Zľakla som sa – snáď som sa nepresunula v čase? Alebo trpím výpadkom pamäte a nepamätám si, aké je obdobie? Odkráčala som – vonku som sa radostne dívala na stromy s ešte zeleným lístím a spomínala som na staré dobré časy, keď Vianoce boli na Vianoce…
Staré časy…
Pri týchto slovách sa nám obvykle vynárajú spomienky. Dážď kvapká na okenice a ja si pripomínam staré časy môjho detstva. Ako si najmladší brat bežal umývať hlavu pod rínu, keď pršalo, lebo mama ho dala ostrihať a my sme kdesi čítali, že z dažďovej vody rastú vlasy najlepšie. Ako sa vraciam v daždi so starým otcom z lesa. Ako jemne mrholí a ja sa prechádzam s Maroškom v jedno nedeľné predpoludnie, lesnou cestou „k partizánom“…
Vynorila sa mi pri tomto dážďovaní spomienka na situáciu spred týždňa. Jedna pani hovorila, že pri daždi musí vydržať, potom bude svietiť slnko. Mlčala som, nemám rada presladene pozitívny prístup „stále sa usmievaj a vykladaj, že si najlepšia verzia seba“. Nemyslím, že sa potrebujeme takto uisťovať a hodnotiť sami seba akokoľvek, mne sa páči prirodzenosť. Nie som žiadna verzia, som jedinečná a iné moje verzie nie sú – jednoducho „SOM“. Nepotrebujem sa zmaľovať ako Barbie, aby som sa cítila pekná, ani pretvarovať sa a hrať sa na dokonalú, aby som sa cítila dobre. Mojou silnou stránkou je zmysel pre humor a snaha rozvíjať sa. Mojou extra slabou stránkou je popri naivnej viere v dobro aj pitie veľmi studených a veľmi bublinkových minerálok, prípadne Viney (to vám môžem popísať celkom aktuálne – nie je to veru dobrá kombinácia so zápalom priedušiek).
Náš rast je podľa mňa o ceste ku ľudskosti a životnému zmúdrievaniu. Príležitosť rásť máme stále, Zámer sveta nás postrkáva dopredu. Mne dnes pomohol uvedomiť si čosi cez dva zvláštne odkazy. Jeden z nich cez príbeh labute a vážky hovorí o potrebe prijať prichádzajúce s dôverou (ak dôverujem Zámeru sveta, chápem že prináša veci v môj prospech a tak z nich nemám strach). Ten druhý príbeh poukazuje na správnosť vnímania – je pravdou, že tú hranicu správneho nevnímam tak striktne ako kedysi, namiesto striktného pravidla dnes posudzujem oveľa viac chápavo a individualizujem. Vlastne to spomínam preto, lebo mi pri tých príbehoch intuícia cinkala, že sa akosi týkajú mojej budúcnosti. A tak si ich zaznamenávam, aby som to po čase znovu našla a uverila tomu ich posolstvu.
Vráťme sa však k dažďu. Pre mňa je prirodzenou súčasťou prírody a kolobehu života, nepotrebujem si predstavovať za ním slnko. Jednoducho niekedy svieti slnko, a niekedy prší, pre mňa tie okamihy dažďa sú len iné, nie horšie. V daždivom súmraku si uvedomujem, ako sa začína zrôznofarebňovať lístie na niektorých stromoch za oknom spálne. Pravdaže mi to teraz sype spomienky na ústavný park, sedenie na lavičke a listy padajúce zo stromov. a Maroška. No mnoho pôvodných stromov tam už nie je, lavičky tam už nie sú, všetko je inak. Starých časov niet.
Ako za starých čias…
Vanilkovo-škoricová vôňa sa niesla predvčerom bytom, jablká v župane rozvoniavali ako za čias starej mamy. Pripomenuli sa mi, je to jedlo môjho detstva – a moje najmladšie dieťa ich zrazu chcelo na večeru, a do školy na desiatu, tak som ich upražila za veľkú misku.
Prvý sneh tu u nás posypal v pondelok ráno kvety, a tak som zasnívala o časoch, keď bolo teplo…
A v Poprade v nedeľu podvečer pri návrate z konštelačiek cez vraní park, to som sa ponorila do ešte hlbších spomienok – vrany krúžili nad mojou hlavou a ich hlasy sa rozliehali doďaleka, mne sa vynárali záblesky spomienok dávnych čias…
Je to tak, aj keď žijeme v prítomnosti, spomienky na „staré časy“ sú v nás kdesi uložené…
Závanom čias sa nesie spomienka tichá s nami,
do srdca sa nám vkráda, k minulosti nás mámi,
prituho sa jej držať, veď tam vraj bolo dobre,
hoc´ budúcnosť pod oknom nás o pozornosť žobre.
Závanom čias sa nesie spomienka tichá kdesi
čo pri srdci nás hreje (alebo v hĺbke desí
ako to všetko plynie, ako sa všetko mení?)
a odvahu si žiada v kročiť do dákej zmeny.
Závanom čias sa nesie spomienka tichá asi,
keď kdesi v sebe máme „tie staré zlaté časy“,
vlečieme ilúzie, brodíme sa v nich s láskou
a budúcnosť tu ticho len sedí s čiernou páskou.
Raz treba zobrať sily a smelo oknom pozrieť,
či budúcnosť už stihla k sladkosti pre nás dozrieť,
či vykročiť k nej chceme, tešiť sa vieme asi
nie na tie „staré zlaté“, na „zlaté nové časy…“
Elena 10.10. 2019
P.S.: fotografie sú moje, pravdaže.
Celá debata | RSS tejto debaty