Šedosivé mraky sa sťažka usadili nad lesmi okolo prednohorského kopca. Zbierala som podvečer vysušenú bielizeň na balkóne a očarene som na tú krásu podchvíľou pozerala. Tmavosivá masa oblakov miestami prechádzala do temno-temnej šedomodrej a pôsobilo to tak rozprávkovo hrozivo, až sa mi zdalo, že sa v nich zrazu mihnú obrysy dračieho hradu na brale. Chmáry – vynorilo sa mi v pamäti náhle slovo, presne to ich vystihuje. Vešala som potom vypratú bielizeň o hodne neskôr na už večerne stemnenom balkóne, no v myšlienkach mi rezonovali stále tie čarokrásne podvečerné mračná. Tma ich zahalila – a tak „zmizli“. Iluzívne, pravdaže, možno sa ešte rozvaľujú na úbočiach, aj keď v temnote ich nevidím – ktovie.
I v živote je to tak, že vidíme podobne iluzívne – napadlo mi teraz. Myslím, že iluzívne je tváriť sa, že ak niečo v tejto chvíli nevidím, že to neexistuje – týka sa to určite našich možných ciest, aj „slepých škvŕn“ – vecí, ktoré nevidíme vo vlastnom živote. Iluzívne je aj žiť s niekým, kto nás nevidí srdcom, neprijíma nás bezvýhradne – je to len strata času. Iluzívne je nedôverovať Zámeru sveta, lebo on jediný pozná cestu, ktorou nás vedie. Fúha, zaujímavé nápady mi vyplavilo v mysli.
Vnímanie Zámeru sveta sa spája s poznaním šamanov. Podľa šamanov môžeme vnímať svet z úrovní štyroch totemových zvierat – hada, jaguára, kolibríka a kondora, každá z nich má svoje dary aj nástrahy. Až keď ich zvládneme a zbavíme sa zamerania len na fyzické užívanie si, na moc, na egoistické sebazameranie a na túžbu vlastniť čo najviac, ktoré dovtedy pokladáme za „silu“, dokážeme nadobudnúť piatu silu – lásku. Tá jediná umožňuje vidieť pravdu a stáva sa zvládnutím tých úrovní nie prchavým, dočasným pocitom, ale silou, umožňujúcou robiť zdanlivo nemožné veci. Spája sa s prasvetlom Ti. Teraz mi to zarezonovalo s dvojplameňmi, že práve to je to ich „zbelenie“, a že práve preto dokážu robiť skutočne veľké a pre celok prínosné veci, lebo u nich sa láska stáva tou piatou silou. Hm, zvláštne prepojenie. Nechcem sa tomu teraz venovať, a tak opäť uhnem od myšlienky.
Nuž, vracia ma to stále späť k téme – tak ju aspoň načnem z iného uhla. Obvykle si potichu spievam moje ikaro (šamanskú pieseň) života i cestou – liečim stromy, či ju posielam kam treba – a je mi jedno, čo si o tom kto myslí (dosť ľudí nedokáže stráviť ani len moju jednu náušnicu – hviezdu, a upozorňujú ma občas, že som asi druhú stratila, no ako by asi strávili moje liečenie stromov či posielanie energie). Dnes večer som sa vrátila k ikaru z Orovnice, ktoré mi darovala moja osobná smrť, a konečne som pochopila naplno jeho význam. Zomrel dnes „dedo“ – sused, ktorého som mala rada, láskavý a múdry človek, a tak som túto moju osobnú šamanskú pieseň použila.
Ľudia majú niekedy tendenciu tváriť sa, že existuje len to, čo oni sami vidia. Zvyšok hodnotia ako „hlúposti“ – lenže ja som nevidela nikdy ani amerického prezidenta, neexistuje teda? Šamani by povedali, že takí ľudia žijú len na úrovni hada – fyzického tela, povrchného užívania si a necítia, ako ich duša narieka v marazme, do ktorého sa tým dohrabali. Mali by sme sa dostať životným zmúdrievaním aj na ďalšie životné úrovne, a z každej si od totemového zvieraťa zobrať jej cenné posolstvo. Ja som raz v rámci šamanského výcviku mala zážitok kondora, vznášajúceho sa vo výške – preplo ma to do neho samo od seba – a viem sa k tomu pocitu vrátiť. Je to silný zážitok.
Čas pokročil, a tak zakončime koincidenciou. „Ako duše sme spojení mimo priestoru a času, aj keď si toho myseľ nie je vedomá“. No tomuto celkom nerozumiem.
Dáme ešte jednu? „Pochybnosť dokáže úžasne zablokovať intuíciu“. Neviem, je to o nedôvere, alebo o čom?
Do tretice, nejakú inú knihu dajme, nech tú koincidenciu aj ja pochopím. „Láska nás vydlabe, že sa budeme podobať píšťale, cez ktorú vanie vietor a hrá hudbu Božiu“. Je to nejaký citát od Rúmího, ale asi som už naozaj unavená, lebo vysvetliť by som vám ho v tejto chvíli nevedela.
Elena 28.10.2019
Celá debata | RSS tejto debaty