Náš kariérovo orientovaný svet používa v oblasti vzdelávania a profesijného rastu pojmy ako „ciele vzdelávania“ a „hodnotenie vzdelávania“ (a ešte kopu ďalších, ale to nie je podstatné) – poskytujú nám vedomosti a zručnosti, či rozvíjajú naše kompetencie. Máme k nim skriptá, učebnice, prednášky. A potom existujú výcviky, kde sa naozaj učíme, no je náročné ich výsledky presne popísať – lebo slová „dýcham hlbšie“, „cítim sa menší“ a „svet vnímam zreteľnejšie“ by boli ťažko kvantifikovateľné.
Sú to skrátka dva svety – ako „cesta“ a „Cesta“ by sa podľa mňa dali odlíšiť – a ja stojím na ich rozhraní.
No tak o tom dnes v mojom blogu…
Výcvik „v tom druhom svete…“
Včerajšie ráno zbelelo snehovým popraškom v Devínskej Novej Vsi. Vločky snehu poletovali sem-tam i v nočnej tme, keď som kráčala revúckymi ulicami od autobusu a s vďakou som myslela na uplynulé výcvikové dni, našu lektorku Zdenku i Zámer sveta, že mi dal šancu prejsť tou cestou. Neviem, ako ju označiť – nie je cestou poznania, to nie je len o poznaní – a ani nemám potrebu ju nijako označovať, je to skrátka „Cesta“. Pracuje to všetko so mnou od vykročenia z výcviku, hodne silne.
Niekedy vnímame, že sa v našom živote udiala dôležitá vec…
Mne sa to stalo včera – cestou k busu som stretla pána, ktorý sa mi snažil pomôcť odniesť tašky s tým, že a odovzdal mi potom v rozhovore zvláštne, hlboké posolstvo. Aký som nosič, pomáham iným a ťahám všetko sama – a ako si mám dať konečne pomôcť, a aby som s dôverou do života vpustila toho, kto je voči mne starostlivý, lebo to je Boží plán. Tie postrehy boli presné a reči zvláštne, tak som len mlčala. Pri jeho odchode som si všimla, že na rukáv vetrovky sa mi nalepilo snehobiele pierko, čo som našla pri príchode do Blavy a zabudla naň vo vrecku. Odkladala som ho, v tej chvíli sa pán zdiaľky obzrel, usmial a počula som kdesi v sebe pobavený hlas „zdraví ťa strážny anjel“. Pocítila som hlboké prepojenie a vnímala som dôležitosť toho stretnutia. Ale povedzte, prečo sa strážny anjel nepredstaví rovno pri príchode?
Poznanie nám nezaisťuje pocit šťastia…
Niekedy vieme odpovede na otázky – a nie sme šťastní. V blogu Tak 7. – Blog, ktorý som si prečítala… som uvažovala, prečo sa mi téma ľudí s postihnutím v predošlých dvoch dňoch tak intenzívne vyplavila. Popoludní v buse cestou z Blavy mi náhle napadlo, že k téme „ľudia s postihnutím“ do tretice mi niečo príde. Siahla som po mobile – a tam správa, že v Česku zhorelo 8 postihnutých ľudí. Pôvodne písali o požiari v domove dôchodcov médiá, v skutočnosti šlo o domov pre ľudí s postihnutím. Moc ma tá správa zasiahla, lebo s mojou intuitívnosťou teraz bojujem so snahou „vidieť skôr“. Odháňala som od seba predstavy, aké to bolo pre nich desivé a či niektorí z nich neboli pripútaní na lôžko, úplne bezmocní pred ohňom. Bolo to hlúpe, aj chodiaci sú mnohí takí ľudia bezbranní ako malé deti. Tvárou mi tiekli slzy – ako sa sila prevzatej bolesti líši od bežných sĺz chápe len ten, kto je sám empatikom. Máte pocit, že plačete i krvácate priamo zo srdca. Ako empatik si srdce musím zastierať, aby som nežila bolesť iných a len súcitila s nimi – snažila som sa hneď z toho silného pocitu zdieľanej bolesti vyhrabať. Uvedomovala som si, že pomáhalo veľa statočných ľudí, bolo tam veľa dobra popri tom zle.
Starostlivosť…
Cestovať šesť a pol hodiny, to je more času. A potom i do rána, domov som sa už nedostala. Uvažovala som o starostlivosti, keď už som mala toľko času. Je o láske a pozornosti. Je t v nej zahrnutý úprimný a nefalšovaný záujem vždy a stále, nie občas a keď sa mi hodí, keď sa mi chce – ale i keď sa mi nechce, je to skrátka sprevádzanie. Určite v tom smere i ja prenesiem do života niečo voči iným, a aj voči sebe. A starostlivosti sa zosypalo na mňa potom dosť – mala som nachystané chlebíky v škatuľke v práci, dcéra Kika ma dobehla pozrieť včasráno a ďalšie dve dcéry potom tiež, aj s kúskom torty, ktorú včera upiekli.
Cítim vďaku za tú lásku a pozornosť, ktorou ma teraz Zámer sveta začína zahŕňať. Pretože v tom druhom svete netreba študovať učebnice a farebne podčiarkovať poznámky, len pokorne skloniť hlavu, mať v srdci vďačnosť za všetko, čo nám život prináša a dôveru v to, čo to tu riadi – že je to tá najsprávnejšia verzia…
Elena 19.1.2020.
Celá debata | RSS tejto debaty