Okamihy pohody a nepohody si skladáme do podoby dňa.
Kadečo mi víri v tejto chvíli hlavou, nemá to konkrétnu tému, je toho z každého rožka troška – a niečo z toho pomenujem.
Ach, ten môj dnešný deň…
Konečne som bola doma v natoľko skorom čase, aby som videla môjho už nejaký čas najobľúbenejšieho chlapa. Máme podobný zmysel pre humor, takých nie je veľa. Určite nie je dokonalý – a to je len dobre, nestrácam čas počúvaním chlapov v štýle „stelesnená dokonalosť“. Je to zrelý chlap, rozvážny, inteligentný, súcitný a spoľahlivý, hlboko ľudský. No jasné, Mentalistu konečne po dlhej dobe som si v telke pozrela. A tak je to deň skutočne dobrý.
Isteže, kadejaké temnejšie škvrny by som na dnešku mohla nájsť. Pobiehali mestom spoluobčania bez rúšok a chýbala aspoň sporadická kontrola mestskej polície. V snahe poslať služobný list som včera aj dnes hodinu a pol strávila v rade pri pošte. Aj včera mnou reklamovanú poruchu internetu na pracovisku až pred piatou popoludní dnes opravili a telefonicky sondovali, či to už funguje (čo som jasnovidec, 20 km od pracoviska to ako zistím?)
No popri tom všetkom som si stihla kadečo vypočuť. Nie cudzie rozhovory, čo ste, ale názory ľudí – debatovali sme v tých radoch-radoch kdekade. A zároveň som stihla o kadečom uvažovať.
Vlastne tým nadviažem na môj včerajší blog
– písala som v ňom o ťažkých časoch, lebo nám médiá a politici predhadzujú, aké ťažké časy nás čakajú – v jeho závere som napísala, čo ja pokladám za ťažké časy.
A tak k tomu dodám, že veľa ľudí včera hovorilo, ako sa tešia, keď sa situácia konečne vráti do normálu a bude to všetko ako predtým. Nevedela som ten pocit včera celkom presne uchopiť, prečo sa z tej predstavy cítim tak hrozne. A ráno mi Zámer sveta prisunul k tomu krásnu koincidenciu. Tak už viem – a poviem i vám – ja nechcem, aby sa svet vrátil do toho „normálu“ ako bol predtým. Nechcem, to boli z môjho pohľadu tie ťažké časy, akýže normál. Žili sme v pokrivených vzťahoch a pokrivených hodnotách. Tak k tomu sa ja vrátiť nechcem – a myslím, že svet by mal ísť niekam ďalej. Niekam, kde ešte nebol a to by mal byť taký náš nový normál. Svet, v ktorom by sa ľudia nesprávali bez morálnych zábran a bez akýchkoľvek ohľadov na iných. Toto je svet, v ktorom je podľa mňa priveľa Buddhových opíc.
Chcem svet, v ktorom – no dobre prezradím vám niečo z tých mojich naozaj vnútorných myšlienok v tomto okamihu (i keď nerada, lebo moja dôvera k ľuďom je teraz mínusová) – v ktorom by tí zomierajúci seniori neboli len pribúdajúce čísla, deň za dňom narastajúce. Lebo sú to niečie mamy a otcovia, niečí milovaní starí rodičia. Je to pre mňa – no práve to je jeden z dôvodov, pre ktoré som sa snažila dať si hranicu pred časom a už v blogu nepísať o korone. Sťahuje mi srdce žiaľom, ako sa kopia tie čísla a pribúda mŕtvych pre niečiu hlúposť a niečiu bezohľadnosť, ako v tej DSS v Pezinku. A viem, že sa to ešte len rozbieha.
Zámer sveta mi rozumie a tak láskavo prifúkaval koincidencie ako semienka púpav dnes útešne. O zaujímavom filme a knihe som sa dočítala. Knihu od toho autora mám doma už hodne, hodne dávno – intuitívnym výberom som raz siahla v obchode po knihe s podivným názvom Krabat, a cítila som jej tiché volanie. No a teraz v tom článku od Vojtu, jedného z mojich niekdajších konštelatérskych učiteľov, ako vždy moc múdrom článku, sa mi prepojili tie veci s tou mojou dávnou knihou – je to tak, že veci máme pred očami, len ich nevidíme, kým nepríde ten správny čas. A len malé pripomenutie, že v tom „správnočasovom“ poznaní je ukrytá aj odpoveď na otázku, ako sa človek vymaní z nejakého problému – musí urobiť krok ku vlastnej zrelosti, a tým mu Zámer sveta otvorí cestu k pochopeniu, že sa plácame v probléme, v nivočiacom karmickom vzťahu, v debaklovej situácii. Nedostatočná zrelosť nás robí slepými, veci máme pred očami, len ich nevidíme, kým nepríde ten správny čas, že konečne urobíme krok k zrelosti. Až vtedy tie veci dokážeme uzavrieť. Každý z nás má také slepé miesta, a musí sa z nich vyhrabať sám, len väčšou vlastnou zrelosťou. Nie je to ľahká cesta, zápasíme na nej sami so sebou, ja rovnako ako vy (ach, ťažký boj vyhrávam nad sebou už týždeň, aby som nedala blog i s pesničkou, ktorú by som si mohla dať ako zvonenie do môjho nového mobilu – ak si myslíte, že to asi nebude pieseň Voda čo ma drží nad vodou, tak tušíte správne, skupina má v názve niečo zo mňa, tou pesničkou ma pobavili, moc – a nie, do mobilu by som si ju nikdy nedala).
Je to veľká cesta, príbeh Krabata, ktorý sa učil mágii a šiel cestou mága až k tomu najväčšiemu poznaniu, čo je oveľa viac a ťažšie ako byť len mágom… A je to moc krásny príbeh, aj film Čarodejov učeň na motívy tej knihy vznikol, tak vám dám link, aby ste si to poznanie o ceste, ktorá je ťažšia ako cesta mága pozreli, ak chcete v tom Vojtovom článku http://ografologii.blogspot.com/2020/04/carodejuv-ucen.html
Elena 17.4.2020
+++++++++++ zaujímavé! Príbeh Krabáta - ...
Celá debata | RSS tejto debaty