otvorene

Bordelu, darebáčin, zlodejín a lumpačín v slovenských nemocniciach je viac ako dosť. Predražené nákupy zdravotníckej techniky a prístrojov, ktoré tak naštvali mnoho slovenských občanov, nie sú rozhodne jediným spôsobom, ktorým sa peniaze zo slovenských nemocníc tratia.

Položme si preto dnes otázku Prečo v slovenských nemocniciach je bordel a nie sú  peniaze?

Najskôr si pomenujme bordel v zdravotníctve.

1.

Prístup lekárov a zdravotníckeho personálu k pacientom nemá v mnohých prípadoch smerovanie k vyspelým krajinám, kde platia veľmi prísne štandardy správania. Na Slovensku

skôr ich správanie niekedy dosahuje úroveň natáčania komédií či hororu. A keď sme už pri tom natáčaní – mne sa na rozdiel od podaktorých nezdá vhodné umožniť natáčanie klipov ani na prázdnej operačnej sále –  čo by nasledovalo v budúcnosti, natáčanie počas operácie???!!

2.

Nemocnice nenapĺňajú potreby pacientov – a je už dávno samozrejmou povinnosťou pacientov doniesť si do nemocnice aj vlastný príbor či toaletný papier, aj keď si platíme v plnej výške zdravotné odvody.

3.

Samotný pojem zdravotný odvod stratil v SR svoj zmysel a stal sa nespravodlivo len ďalšou dodatočnou daňou pre vybranú skupinu pracujúcich.

3.

Do slovenského zdravotníctva idú veľké peniaze, ale sú využívané neefektívne a rozkrádané.

Chýbajú investície na rozvoj a obnovu v zdravotníctve, a to až v rozsahu základnom, vedúcom k morálnej aj technologickej zastaranosti zdravotníckych zariadení. Malé nemocnice nemajú potrebné technické vybavenie a potrebné spektrum špecializácií na naplnenie kritéria akútnych lôžok s nepretržite dostupnou potrebnou zdravotnou starostlivosťou. Dôležitým kritériom je prevádzkovo-technický stav nemocnice – podľa údajov Sanigest International z roku 2004 (uvádzaných HPI, 2010)  v dobrom prevádzkovo-technickom stave sú len 4% slovenských nemocníc, viac ako tretina potrebuje opravy a viac ako pätina (21%) je v stave slabom, až neakceptovateľnom. Priemerná odpisová doba je 30 rokov, t. j. spravte si sami názor o skutočnosti že priemerný vek budov ju prekračuje (u neštátnych zariadení to bolo 32,5 roka, majú vyše 15% budov menej ako 10-ročných a u nemocníc štátnych 35, 3 roka, s 11% menej ako 10-ročných budov ) a že pätina budov nemocníc v SR je staršia ako 50 rokov. Zďaleka najlepšie sú na tom psychiatrie. Ak sa pozrieme z tohto uhla pohľadu na pobyt v nemocnici, tak na Slovensku sa vám z hľadiska vybavenosti nemocnice určite oplatí skôr pobyt v protialkoholickej liečebni ako na detskom či internom oddelení okresnej nemocnice.

A teraz si povedzme čo všetko sa skrýva za neefektivitou chodu nemocníc.

Nemocnice vyššieho typu by mali napĺňať sebestačnosť výkonov pri liečbe pacientov svojho regiónu aspoň na 90%, okresné nemocnice na 75%. Mnohé nemocnice však majú výkonnosť v zmysle sebestačnosti obmedzenú aj na cca 50 či menej percent. Za pomerne vysokými číslami frekvencie akútnych výkonov sa skrývajú iba sociálne a ošetrovateľské hospitalizácie.

Popri výkonnosti v súvislosti s fungovaním nemocnice sú (mali by byť) používané pojmy ako spádovosť (množstvo pacientov vo formálne vymedzenom regióne),  obložnosť (vyťaženosť lôžok pacientmi) a súbeh (t. j. rozsah súčasného výkonu viacerých pracovných úväzkov lekármi – v nemocnici aj mimo nej). A tiež úzko súvisiace pojmy racionalizácia siete a optimalizácia počtu zamestnancov.

V rámci úsporných opatrení nemocníc popri zvyšovaní hospodárnosti s financiami v rámci verejného obstarávania je možný krok k úspore aj racionálne predpisovanie liekov, zvyšovanie hospodárnosti dopravnej zdravotnej služby  či znižovanie počtu lôžok aj počtu zamestnancov.

Pozrime sa preto bližšie aj na obložnosť nemocníc. Ideálna (cieľová, želaná obložnosť) je 76, 7%, a reálna obložnosť je individuálne odlišná podľa jednotlivých nemocníc aj podľa typu oddelení v nich. Sú však oddelenia, kde sú najmä sestry poddimenzované, no sú i oddelenia, kde nájdete bežne napríklad na gynekologickom oddelení 2 pacientky a 5 lekárov.

Druhým a veľkým dôvodom je neefektívnosť chodu zdravotníctva a konkrétnych nemocníc v rámci neho. Jedným z možných dôvodov problémov môže byť aj neschopnosť manažérov.

Do čela nemocníc sa často dostávajú „politické vážky“ – stranícki nominanti, ktorým absentujú nielen skúsenosti s manažovaním i zdravotníctvom, ale aj motivácia pre strategické dlhodobé riešenia. Pri zlom šafárení nemocnice sa im nič nestane. Písala som v jednom z mojich článkov o tom, že na čele nemocníc by mali byť odborníci (DNES  21. – Pohroma na dosah alias Ani Penta nás nechce). Jednoducho členstvo v správnej strane nie je (žiaľ, či chválabohu) zárukou manažérskej kvality. Nemocnice nemajú dlhodobo kvalitné vedenie, ani vyvodzovanie zodpovednosti a systematickú kontrolu.

V slovenskom zdravotníctve sa však šafári vo veľkom – kauzy, ktoré sa prednedávnom prevalili s predraženými nákupmi a nájmami sú zrejme len kvapkou v mori rozkrádačiek. Mediálne sa už vyniesla na svetlo aj ďalšia zo zlodejín v slovenskom zdravotníctve – predražené fungovanie predražene zakúpených prístrojov (písala som o nej napríklad v článku môjho blogu DNES 60. – SLÚŠ a mlčanie jahniat alias Kam miznú peniaze v slovenskom zdravotníctve). A predstavte si to ticho – mlčia zdravotné poisťovne, mlčí premiér Fico,  mlčí minister zdravotníctva, mlčia médiá.

A ďalšia z darebáčin – neplatenie poistných odvodov zo strany nemocníc, ktoré nie sú štátne a pritom dlhodobé neriešenie tejto situácie. Písala som o tom v mojom blogu už viac krát (napríklad v článku DNES 51.  – Paranormálne javy na Slovensku alias … oííííí, ajíííí, uííííííí…, či v článku DNES 42. – Naše prachy 1. Alias Hlavne že sa vezieme).

Opakované oddlžovanie nemocníc, ktoré nám naše vlády zrealizovali v minulosti vedie nemocnice k postoju „pred voľbami oddĺžia“ (a možno s tým nerátajú iba oni – veď čo môže byť krajšie pri prípadne prehratých voľbách ako nechať svojmu protivníkovi – nasledovníkovi na krku riadne problémy???!).

Bolo by to na Slovensku jednoduché –  rozflákať peniaze na „poskytovanie zdravotnej starostlivosti“,  t. j. dať jeden veľký balík peňazí na predražené nákupy liekov a prístrojové vybavenie,  či služby v rámci zaistenia chodu nemocnice zdravotnícke  a druhý veľký balík na mzdy zamestnancov  – no a potom vyhlásiť, že nám už skrátka nezostalo na povinné odvody štátu nič. Bolo by to jednoduché,  keby sa do vyšetrovania takýchto lumpačín, dosahujúcich v mnohých prípadoch až škodu veľkého rozsahu a pri pokračujúcom dlhodobom konaní schopných zrejme ohroziť aj funkčnosť dôchodkového systému na Slovensku, zapojili len vyšetrovatelia, ktorí vyšetrujú bez uvažovania a zodpovednosti za výsledok – a nie aj ja.

Ibaže ja som sa zapojila, podala som podnet GP a potom som trpezlivo čakala, kým mi vyšetrovatelia pošlú vyrozumenie za skoro všetky dlhujúce nemocnice, ako ich nemôžu stíhať, pretože žiadny trestný čin nenastal.

Situáciu slovenských neštátnych nemocníc popísali vyšetrovatelia priam dojemne – štatutárni zástupcovia nemocníc jednoducho poistné odvody štátu nemohli dlhodobo platiť, pretože po zaplatení základných záväzkov nevyhnutného chodu zariadenia  (liekov, zdravotníckeho materiálu, platov) im už na poistné odvody nezvýšilo. Boli realizované len nevyhnutné opravy nemocníc.

Vzniká tu viac otázok – ak niektoré nemocnice majú na luxusnú vybavenosť, je to len o manažovaní, alebo aj o nesprávnom nastavení zdravotných poisťovní pri platbách za určité kategórie pacientov podľa typu diagnóz?

Na základe čoho zdravotné poisťovne rozhodujú o tom, aká bude platba za niektoré úkony – veď z akého dôvodu v súčasnosti sú na Slovensku CT a MR vyšetrenia preplácané 2 až 4 krát vyššou sumou ako napríklad v Nemecku??? (viac o tom nájdete v už vyššie spomenutom článku DNES 60. – SLÚŠ a mlčanie jahniat).

Zdá sa mi nehorázne, aby v situácii, kedy niekto neplatí povinné odvody štátu, rozdával nenárokovateľné zložky mzdy. Preto som dala podnet Generálnej prokuratúre preveriť postup vyšetrovateľov. A pre istotu dnes posielam list generálnemu prokurátorovi znovu – pokladám za dôležité, aby vyšetrovatelia vo veci zistili, či v danom období, v ktorom príslušná nemocnica nevyplácala poistné odvody štátu, zároveň boli v tej nemocnici vyplácané nenárokovateľné zložky mzdy. To predsa možno jednoznačne kvalifikovať ako nepriamy úmysel páchateľa. Každý manažér nemocnice predsa musel vedieť, že takýmto svojim konaním  môže porušiť zákon (ak to nevedel, tak tam už vonkoncom nemal čo robiť).

Na druhej strane mám vyšetrovateľmi písomne zdokumentovanú i ďalšiu dôležitú vec – že nárast miezd, ktorý museli nemocnice realizovať, úhrady zdravotnej starostlivosti jednoznačne nepokrývali. Čo z toho vyplýva – a čo s tým spravím – o tom viac nabudúce.

E.K. I. Predná Hora, 27.7.2015