Niekedy máme pocit, že by sme chceli svoj život uchopiť pevnejšie do svojich rúk. Vidieť správny smer, ktorým sa máme uberať. Nájsť odpoveď na otázku, aký je zmysel nášho života.
Iste, môžeme žiť i bez hľadania životného poslania, užívať si zo dňa na deň, v nepevných vzťahoch, bez napĺňajúcej práce – no sme to my sami, kto tým nenaplní svoj možný potenciál. Život nie je o tom, že sme prežili kopu zážitkov. Pravé poslanie nie je dovolenka v Karibiku – je aj o vynakladaní úsilia, ale na tej ceste sa budeme cítiť naozaj radostne, vnútorne naplnení. Ak si kladieme otázku, prečo vôbec za nejakým poslaním ísť – tak preto, lebo pri jeho napĺňaní budeme naozaj šťastní. Spomínate si na skúsenosť, že ste niečo robili, a vďaka vynaloženému úsiliu ste mali obrovskú radosť? Taký pocit, ale vpasovaný do nášho života pevne, je životné poslanie. Odpoveď na otázku „ako zmysluplne žiť“ je preto zdanlivo jednoduchá – plniť pravé životné poslanie. Je maximálnym naplnením našich možností, úplným zharmonizovaním našej energie.
Čím viac sa vzdialime pravému životnému poslaniu, tým viac narušíme svoju energetickú harmóniu, tým viac nepokoja a nesúladu vnášame do svojho života, a cítime sa frustrovaní. Hovorí o tom Carolyn Myssová, oslovila ma na prvý pohľad jej kniha Posvátne smlouvy. Prišla mi v piatok, zatiaľ som ju len náhodne otvorila. Posvätné zmluvy sú spojené so životným poslaním, slovo „zmluva“ vyjadruje, že nami povedané myslíme vážne, a že svoje životné poslanie naozaj prijímame. Pretože ako povedal Hillman „musíte sa vzdať života, ktorý máte, aby ste sa dostali k životu, ktorý na vás čaká.“
Ak máte pocit, že sa bez životného poslania zaobídete, môj dnešný blog nie je pre vás a o vás. Je pre Hľadajúcich. Môžete touto témou kráčať so mnou, ak chcete.
V jednej chvíli sa nám pravé životné poslanie odhalí…
Zhrniem moje doterajšie poznanie v bodoch – a potom pouvažujme.
Kedy je ten správny čas?
- Nie je o veku, ale o poučeniach, ktoré musíme pochopiť a prijať.
- Všetko, čím prechádzame, nás na poslanie pripravuje.
- Opakovanie chýb nie je zmúdrievaním, ale opakovaním ročníka, je lepšie robiť kroky s rozvahou.
- Veci sa postupne skladajú tak, ako majú byť, ako dieliky mozaiky, dostávajú sa na správne miesto správne kúsky.
O poslaní
- Všetky poslania sú dôležité, aj keď nie všetky sú rovnako veľké – až na istej úrovni duchovného rastu dostaneme pre tento život veľké poslanie.
- Čím väčšie poslanie, tým viac nás Zámer sveta preverí pred jeho odhalením.
- Nestačí poslanie spoznať, treba ho aj realizovať.
- Veľké poslania možno realizovať len s pravým partnerom.
To, čo pomáha mne…
Nasledujte koincidencie. To je originál navigačky.
Ako dokážeme nájsť správny smer životom tu uvažujem – je to pre mňa môj malý darček k pozajtrajším narodeninám. Zámer sveta ma i tak predbehol – od rána ma už včera zasypával silnými koincidenciami. Že ako vyzerajú koincidencie? Otvorila som Posvátne smlouvy, fúha, to mi vzalo dych. Šla som o tom písať do DELTY (zbytočne ju nehľadajte, je to naša tajná konštelatérska skupina), pri otváraní fb vidím obrázok „Vedieť, čo máme robiť a nerobiť to, je zbabelosť…“ Ja totiž svoje poslanie poznám, a tá nenáhodná myšlienka mi presná dávala k niečomu odpoveď. Potom pri upratovaní spálne som zavadila o kôpku „eštestáleneprečítaných“ kníh, pri páde sa jedna z nich otvorila. Silnú vec mi to dalo – hneď som to Delte sfotené poslala (škoda, že vám sem tú fotku z knihy dať nemôžem). Milujem horoskopy, rada ich čítam, i tam bolo v ten deň jasné postrčenie. Silne koincidenčný deň, reťazili sa tie nenáhodné náhody jedna za druhou.
Zámer sveta od vás nepotrebuje organizovanie, len prijímanie s dôverou. Cesta k poslaniu je o troch stupňoch „pripravenosti človeka pre Boha“. Zjednodušene poviem, že prvý je vidieť Boha, druhý veriť Bohu a dať sa mu viesť, tretí je o veľkých poslaniach, prijatí cesty vyvolenými. Ak nám niečo Zámer sveta posiela, je to pre naše dobro.
Predstavte si postavu, ktorá je vami vo vašom živote, v akej pozícii práve je. Iluzívnosť našich presvedčení nás tuho drží. Intuitívne vnímame, konštelačne vidíme, svoje poslanie poznáme. A nie a nie vykročiť. Zámer sveta nám cápe po prstoch, ktorými sa držíme a posúva hranicu, aby bola pre nás úplne neprijateľná. A s prekvapením hľadí, ako sa zúfalo posúvame s ňou, ďalej a ďalej – môžeme počuť jeho súcitný šepot „vieš, ja ťa neprestanem tlačiť, kým nespravíš to čo naozaj treba, akurát budem tlačiť čoraz silnejšie“. Aby ste si nemysleli, že vás tu prázdno poúčam, som toho žiarivým príkladom. Mám scenár Rytier, vedie ma obetovať sa, starať sa o iných a chrániť ich i na úkor seba. Práve v minulom týždni sa mi zvláštne osvetlili jeho korene z dávnej šaolinskej minulosti – bol tam hlboký príbeh tajnej zrady, a akoby to pomohlo spustiť veci teraz. Moje nastavenie bojovníka mi v tomto živote dlho velilo „musíš to vydržať, stoj pevne, tak sa trochu prikrč, však si chráň hlavu rukami, veď zavri oči, musíš vydržať…“ Ibaže prikrčený sed s rukami chrániacimi hlavu a zavretými očami rozhodne nie je ten pravý – správny postoj je, že stojíme a dívame sa. Keď konečne otvoríme oči, vidíme odpoveď na otázku, prečo je niečo v našom živote. Ak sa voči nám správa niekto zle, stačí si dať otázku, čím to isté robíme sami sebe. Nechcela som vidieť klamstvá, hoci šaman ma na ne upozornil začiatkom októbra (teším sa na stretnutie s ním pozajtra) – v minulom týždni som potom použila za tri dni toľko nadávok, ako za tri roky nie. No o žiadnej z osôb, ktorých sa týkali, by som sa slušne vyjadriť nevedela. Neprajem im nič zlé (beztak by to nepomohlo, karma je od našich prianí nezávislý mechanizmus, bola som ňou v jednej experimentálnej konštelácii – odvtedy cítim obavu a súcit, ak niekto robí zlo, lebo rozumiem mechanizmu). Vrátim sa k pôvodnej myšlienke, nadávať na tie osoby je strata času – je mi to ľúto kvôli mne. Totiž podľa mňa nájsť správny smer znamená, že belieme, že sa očisťujeme vnútorne. Že kráčame správnym smerom spoznáme tak, že sami si volíme žiť zdravšie, byť láskavejší, konať dobro, snažíme sa upustiť od všetkých druhov nečestného a nezodpovedného správania. Ubližujeme nimi niekedy i iným, ale vždy najviac sebe, pretože tou špinou zostávame zanesení sami. Prešla prvá bolesť a hnev, naozaj ma to potom mrzelo. Zámer sveta prijíma úprimnú ľútosť. Zasypal ma koincidenciami – ach, tú jednu z nich som vám chcela aj prezradiť – bola z Rohrovej knihy Skryté věci.
Dobre, tak ju dám – je ukrytá i v nadpise, viete čoho sa týka, však? Alebo nie? Korintskí, samozrejme – o nádeji, viere a láske. S témou dôvery súvisela tá silná koincidencia – ako už som vyššie hovorila – hovorí o nutnosti dôverovať Bohu, že nás vedie správnou cestou – mať nádej a vieru, aby sme sa došli na druhý stupeň „cesty pripravenosti pre Boha“, v rámci ktorej láska je pravým cieľom, no viera a nádej nám pomáhajú k nej ísť cez temnotu.
Záverom vám ešte prezradím, že posvätná zmluva má nadčasový potenciál, po jej prijatí sa už človek nevráti k pôvodnému životu, je na odlišnej ceste. A je záväzná, ako keď si vezmete hypotéku na dom, po prijatí poslania sa už musíte riadiť „vyšším řádem“…
Elena 5.2.2019
Celá debata | RSS tejto debaty