otvorene

Vyšetrovanie usmrtenia dieťaťa, partnera, rodiča či iného blízkeho človeka v dôsledku pochybenia lekára trvá na Slovensku pre obete príliš dlho.                   

Všetky tie veci, ktoré som popísala v predchádzajúcich častiach blogu, obeť zraňujú a spôsobujú jej utrpenie, nielen samotná smrť blízkeho, ale aj tie súvisiace následky a dopady.

Bolesť prirodzene opätovne vyvolávajúce sú nielen rôzne výročné dni zomrelého blízkeho človeka (dátum jeho smrti, narodenín, menín, Vianoce) či rozličné miesta a situácie v bežnom živote ho pripomínajúce, rôzne s ním spojené predmety. Ale bolesť a traumu prehlbuje aj nedostatok podpory obetiam zo strany spoločnosti.

Čo to znamená nedostatok podpory zo strany spoločnosti?

Tam môžeme zaradiť v dlhom časovom horizonte sa vlečúce nedoriešenie veci (takže obete nemôžu vec v spomienkach uzavrieť a tiež zažívajú dlhodobú nespravodlivosť situácie, že kým obete trpia, znášajú dopady na svoj život, páchateľ si žije svoj doterajší život) a nutnosť mlčať pre obeť do ukončenia vyšetrovania, kým páchateľa vyšetrovateľ neobviní. Skutočnosť, že riešenie veci je oddelené v rovine občiansko-právnej, kde sú obete vystavené retraumatizácii novým a dlhodobým súdnym domáhaním sa spravodlivosti.

Všetky tieto faktory sú ďalšou dlhodobou traumatizáciou obetí.

Niet divu, že sa potom obete „chybičiek lekárov v rámci ich bežnej praxe“ cítia sklamané, že nadobúdajú pocit, že táto spoločnosť nie je dobrá a že sa k nim nespráva spravodlivo.                 

 Že preferuje páchateľov a ich práva pred obeťami a ich právami, že neberie do úvahy ich potreby a že taká spoločnosť si nezaslúži ich súcit a podporujúce správanie.

Postup spoločnosti by mal obetiam umožniť, aby získali prístup ku spravodlivému riešeniu veci rýchlo. T. j. legislatíva by mala byť protektívna ku právam obetí – t. j. práva obetí by mala jasne definovať, mala by obetiam umožniť získať potrebné podklady od inštitúcií (napríklad právo dostať pitevné záznamy od Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou do 30 dní od ukončenia pitvy), mala by jasne definovať povinnosti dotknutých inštitúcií vo vzťahu ku obetiam (napríklad nemocniciam zaviesť povinnosť vyvesiť pri vstupe do nemocnice postup, ako má ich klient – pacient postupovať pri nespokojnosti či podozrení na neposkytnutie potrebnej zdravotnej starostlivosti).

Obete podobných situácií by mali mať nárok na kvalitné bezplatné právne služby.

Mali by mať nárok nielen na spravodlivé doriešenie veci, t. j. rozsudok zahŕňajúci odškodnenie za všetky dôsledky situácie pre obete, ale aj na spravodlivé riešenie veci v zmysle samotného priebehu procesu riešenia veci, t. j. na efektívne a nie zdĺhavé riešenie, bez obštrukcií a nutnosti opakovane vyzývať a žiadať rôzne inštitúcie, ktoré zbytočne obetiam ubližuje.

Predná Hora, 29.5.2014