otvorene

Dni plynú a strácajú sa kamsi do diaľky. Dnes sú to práve tri mesiace od smrti môjho dieťaťa.

O pár dní by Maroško mal 15 rokov. Nedožil sa ich. Niekto ho niekde v slovenskom zdravotníctve zabil.

Úprimne na úvod ďakujem vám, ktorí prejavujete svoju účasť. Odpovedám všetkým, ktorí zasielate „otvorené“ príspevky (t. j. s vlastným menom) na môj mail elenaistvanova zavináč centrum.sk.

Prešli tri mesiace a vinník Maroškovej smrti doteraz nebol zo strany štátu a ním poverených orgánov ani len pomenovaný. Ak by šlo o dieťa nejakého „papalášika“ či „celebritky“, tak by všetci kmitali a páchateľ by bol už aj potrestaný.

Našťastie má moje dieťa nielen „svoju milovanú vlasť“, ale aj svoju mamu. Jeho narodeniny oslávim zahájením protestnej hladovky, pretože ja som sa snažila môjmu synovi zadovážiť   po celý jeho život všetko potrebné. Spravím to aj teraz. Môj syn potrebuje spravodlivosť a ja urobím všetko pre to, aby som mu ju zaistila. Naozaj všetko.

Preto aj príbeh jeho usmrtenia začínam v tejto chvíli hovoriť ja.

Takže –  ako vyzerá doteraz spravodlivosť na slovenský spôsob?

Podala som podnet Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a tiež trestné oznámenie na polícii. Podala som aj sťažnosť poisťovni, tá promptne odpísala, že po preverení podnetu neuhradili liečbu dieťaťa nemocnici v Revúcej.

Zatiaľ však kroky inštitúcií viaznu – dokonca ani znalci neposkytli vyšetrovateľovi úplnú správu zo súdnej pitvy v zákonnej lehote 90 dní a požiadali o jej predĺženie. A vyšetrovateľ podľa jeho vlastných slov bude vraj potom ešte vyšetrovať vec cca rok.

Zdá sa vám takýto postup v poriadku? Mne nie. Ja a moja rodina denne zápasíme v následkami tohto činu – so žiaľom zo straty milovaného člena rodiny a aj s dosahmi tejto situácie na náš každodenný život. A ide o dosahy závažné (pre pochopenie situácie – manžel  po smrti syna, ktorého takmer 15 rokov opatroval, nedostáva ani cent podpory a keďže u nás v bytovke sa kúri probugasom, navyše niektoré byty sú obývané len rekreačne, tak cena teplej vody sa prehupla na vyše 30 eur za kubík. K 1. júlu sme si preto dali odpojiť teplú vodu. Áno, ja pracujem, dokonca robím odbornú prácu a mám dve atestácie, teraz robím dokonca vo vedúcej funkcii. Pre ekonomických expertov tohto štátu „si žijem“. Lenže mesačná platba za trojizbový byt (v našom vlastníctve) vyše 380 eur za teplo a vodu (elektrina ďalších takmer 60 eur) jednoducho neúnosná. Po odrátaní nákladov na cestu do práce mne a dvom dcéram do školy (autobusom) a nákladov na štúdium tretej dcére na VŠ (ubytovanie, cestovné) mi zostane denne na stravu pre 5 ľudí a na všetky ostatné výdavky členov mojej rodiny dohromady ani nie suma 5 eur (takúto sumu naskladáme z našich daní a zdravotných odvodov na dennú stravu jednej alkoholičke v protialkoholickej liečebni).

Pokladám za nečestné od tohto štátu jeho správanie sa v solidárnom systéme, ktoré nezohľadňuje individuálne životné podmienky ľudí a tým čestne sa správajúcich občanov znevýhodňuje. Pokladám za nečestný a zdĺhavý aj postup tohto štátu vo veci vyšetrovania zavinenej smrti môjho dieťaťa.

Ako došlo k smrti môjho dieťaťa?

Maroško mal oslabenú ľavú ruku a nohu (hemiparetická DMO) a bol operovaný v Detskej fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici dňa 24.3.2014  – šlo o operáciu šľachy na ľavej nohe, aby mohol lepšie chodiť. V dobrom zdravotnom stave bol prepustený 25.3.2014 domov.          

Mal spravené všetky predoperačné aj pooperačné vyšetrenia veľmi dôsledne, takže je dôkaz, že moje dieťa bolo v dobrom zdravotnom stave. Keby nebolo tejto operácie, bolo by ľahké tvrdiť, že „chúďa postihnuté dieťa určite zanedbali doma rodičia“. Takto mám v rukách dôkazy a môžem verejne tvrdiť, že môj syn nemal žiadny zápal pľúc. Ten uviedli v predbežnej pitevnej správe znalci ako údajnú príčinu smrti – a tak sa pýtam, ako a kvôli čomu prišlo moje dieťa k zápalu pľúc v starostlivosti zdravotníkov? Nemalo ho zrejme ani v čase príchodu do revúckej nemocnice – o tom svedčí príjmová správa, ktorú mám tiež k dispozícii.

Môj syn bol prevezený dňa 27.3.2014 do nemocnice v Revúcej v popoludňajších hodinách. Deň predtým bol syn v pohode – to som si ešte vzala dovolenku (kým s ním bol manžel v nemocnici, vybavila som po rokoch maľovanie bytu, od nedele večera sme maľovali a upratovala som to následne) a bola som s ním doma aj ja. Vo štvrtok ráno som však už bola v práci, Maroško npo zobudení manželovi ráno pri jedení jogurtu zvracal a bol spavý. Kontaktovaná detská lekárka odporúčala čakať. Keďže sa stav dieťaťa nezlepšoval, manžel jej telefonoval opakovane a následne volal RZP. Tá môjho syna prevážala do už spomenutej nemocnice.

 Keďže mám v ruke výpovede pracovníkov RZP a aj pracovníkov nemocnice z prvého vypočutia, môžem povedať aj ďalšiu vec – RZP pri prevoze dieťaťa telefonicky signalizovala nemocnici, že stav dieťaťa si vyžaduje ARO  – dostali odpoveď, že nemajú voľné miesto na ARO a dieťa následne v nemocnici službukonajúca lekárka umiestnila na detskom oddelení nemocnice. Podľa príjmovej správy bol syn v soporóznom stave a až po pár minútach reagoval na bolestivý podnet. Preto podľa môjho názoru mala lekárka moje dieťa dať previezť rovno na vyššie pracovisko.  Po pár hodinách liečenia infúziou a antibiotikami u syna začala stúpať teplota, ktorú liečili studenými zábalmi – plachtami namáčanými v studenej vode. Lekárka ho navyše potom v noci ani dlhšiu dobu nevidela, pretože šla k pôrodu.

Špecialistka, ktoré moje dieťa dlhodobo liečila vyslovila názor, že zrejme šlo o centrálnu teplotu, čo pravdepodobne spôsobila vzniknutá porucha shuntu. Taký stav si vyžaduje urýchlený prevoz na vyššie pracovisko, spôsobilé riešiť takúto diagnózu. Tam však môj syn bol prevezený až predpoludním na ďalší deň, kedy po zástave dýchania bol resuscitovaný. O jej odbornosti mám tiež svoj názor a jej popis tiež neskôr poskytnem. Po prevoze do Banskej Bystrice zistili, že mozog môjho dieťaťa je vraj klinicky mŕtvy a na ďalší deň ho napriek môjmu nesúhlasu odpojili z prístrojov.

Teraz si zrejme uvedomujete rozdiel medzi chybou lekára, ktorý robil čo mohol a napriek tomu sa mu nepodarilo pacienta zachrániť a medzi situáciou liečby môjho dieťaťa.

Podľa môjho názoru moje dieťa nedostalo potrebnú zdravotnú starostlivosť. Tento štát tým porušil Maroškove ústavné právo.

A teraz ten istý štát sa správa nečestne ďalej. Nemám možnosť ovplyvniť rýchlosť postupu štátnych inštitúcií a nemám ani možnosť dať podanie na súd – veď mnou vyžiadané záznamy z pitvy mi Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou neposkytol. Odkiaľ mám inak tieto údaje získať? Je to špinavosť, ako sa tento štát správa voči obetiam podobných činov.

Cítim nielen bolesť a bezmocnosť, ale aj veľký hnev. Niekto niekde v slovenskom zdravotníctve moje dieťa zabil.

A ja urobím všetko pre to, aby som zaistila spravodlivé potrestanie vinníka. Naozaj všetko.

Predná Hora, 29.6.2014