otvorene

Z mojej tvorby pre chvíle víkendového oddychu. Život našej rodiny necelých sedem rokov dozadu.

Tak, to sme my, máte nás tu ako na predvolebnom plagáte. Pekne v rade vedľa seba, s úsmevom číslo štyri – tzv. inteligentným (alebo že by dôveryhodným?) No, namojveru, zabudla som (od posledných volieb už prešla nejaká tá doba),  ale veď to je napokon jedno, nie?

Otec Marian, Indiáni by ho určite poeticky nazvali Hrmiaci hrom, adekvátny európsky preklad by bol Šomravý Bill. Neúprosný bojovník za poriadok v celom byte.

Mama Elena, s krycím menom Jedenásty (to akože spravodlivý!), neúprosná bojovníčka za poriadok na celom svete.

Tri dcéry ako v rozprávke (alebo ako z rozprávky?).

Najstaršia – 14-ročná Kristínka, alias Franky terorisťák, malý provokatér s einsteinovskym postrehom a vražedným zmyslom pre humor.

Stredná – 10-ročná Svetlanka, alias Malá morská víla, s veľkým láskavým srdcom a rovnako veľkou záľubou v koňoch a sladkostiach.

Najmladšia – 7-ročná Jazmínka, alias Dráčik, mamin kvietok, citlivá dušička so správaním starého žoldáka. Nikdy nerobí neplechy, vždy ich robia iba jej ruky, nohy alebo jazyk.

A Maroško, alias Malý princ, náš synček, poklad, svetielko. Má 8,5 roka a ako to už býva u postihnutých detí – každý jeho malý krok je pre nás zázrakom.

A ešte naša mačka Hrajka, trojfarebná potvora, Kristínkina skorodcéra – superhlava medzi mačkami. Otvorí si dvere výskokom na kľučku, zapáli si svetlo hlavou, vylezie po stene bytovky,…

Jej dcéra Bojka, no tá by mohla byť poslancom,  taká je blbučká. Ale čo už, keď živíme luxusne 150 poslancov, prečo by sme neživili skromne aj  Bojku?

A  ešte Bojkin syn Tiger, maličký sa ešte len zapíše do našich rodinných dejín.

Chcete o nás vedieť viac? No dobre, tak vám teda niečo o nás poviem. Ale naozaj iba medzi nami, nehovorte to, prosím, N – I – K – O – M – U.

Moja chvíľa oddychu (Moja tvorivá chvíľa)

Dnes, práve dnes je výnimočný deň. Skutočne výnimočná chvíľa.

Vypraté veci sú poskladané a odložené v skriniach, všetko je pozašívané a vyžehlené, kvety sú poliate, byt povysával manžel, obed máme uvarený, zásuvky sú vo vzornom poriadku – dokonca ani gombíky a nitky mi ešte nestihli deti rozhádzať. Je jún, zo zvyškov bavlny som spravila pre Jazmínku taštičku  a pliesť z vlny svetre na zimu stačí začať cez prázdniny. Záhrada je po daždi mokrá, Maroška zobral manžel na prechádzku. Aj knihy požičané z knižnice mám už prečítané. Jazmínka sa hrá pri bytovke, Svetlanka si robí powerpoint na počítači (takže si nemôžem ani písať). Kristínka iste v detskej izbe číta. Ticho a pohoda priam vianočné.

Ja mám čas. Pre seba. Konečne si môžem oddýchnuť! Je to skutočne výnimočný deň.

No, vlastne, veď ja nechcem iba tak sedieť, nič nerobiť a na nič nemyslieť. Z dovolenky na pláži, kde by som mala pár hodín denne tráviť nehybným ležaním na slnku, by ma určite odviezli už na druhý deň s ťažkou psychickou traumou na psychiatriu.

Takže aj teraz  – konečne si v pohode aspoň premyslím pokračovanie tej poviedky, ktorú mám  rozpísanú.

Zatváram oči, hlboký nádych a výdych, nádych a výdych, som úplne pokojná a uvoľnená, pokojná a uvoľnená, …

Takže – ten zločinec mu priloží pištoľ k čelu a povie –   … Ach, buchli dvere.

Teda, to nepovie ten zločinec, dvere buchli na našom byte.

„ Mami, doniesla som slimáka, bude bývať u nás.“

„Nie, Jazmínka, nebude u nás bývať, plače za ním jeho mamička. Choď ho odniesť späť.“

Dvere buchli opäť.

Tak, zatváram oči,  hlboký nádych a výdych, som úplne pokojná, pokojná a uvoľnená,…

Takže – ten zločinec mu priloží pištoľ k čelu a povie – … Ach, buchli dvere.

Teda, to nepovie ten zločinec, dvere buchli opäť na našom byte.

„ Mami, doniesla som slimáka, jeho mama tam nie je, ja som ju nenašla.“

„Jazmínka, jeho mama ho šla hľadať. Polož slimáka pod balkón do trávy, on už zájde domov sám.“

Dvere buchli zasa.

Tak, zatváram oči, hlboký nádych a výdych, som úplne pokojná, pokojná a uvoľnená, pokojná a uvoľnená,…

Takže – ten zločinec mu priloží pištoľ k čelu a povie – … Ach, buchli dvere.

Nie, nie, to nepovedal ten zločinec, dvere znovu buchli u nás. Uff, nie na byte, iba na detskej, to len Kika ide na WC.

Takže, oči zostávajú zatvorené, hlboký nádych a výdych, som úplne pokojná, pokojná a uvoľnená, pokojná a uvoľnená,…

Takže – ten zločinec mu priloží pištoľ k čelu a povie – … Vtom na spánku zacítim čosi chladné, mrazivo chladné – stuhnem – pištoľ!!! Bože, to ja cítim na spánku  mrazivo chladnú pištoľ, hrôza ma obostiera.

Počujem hlas – „Bum, prásk, odčítanie ľudu.“  Kristína, ťava jedna, uteká so smiechom z obývačky. Ooooooch…….

No, už radšej oči nezatváram. Dýcham pokojne a uvoľnene, pokojne a uvoľnene, pokojne a uvoľnene, som pokojná a uvoľnená…

Takže – ten zločinec mu priloží pištoľ k čelu a povie – …

Vtom sa ozve Svetlanka z kuchyne: „Mami, ja som hladná, prosím, zohreješ mi polievku?“

Vstávam a idem.

A potom sa čudujte, že píšem zásadne od pol tretej v noci do piatej ráno.

P.S.: Tento príbeh a aj ďalšie príbehy zo života našej rodiny som písala pred viac ako šiestimi rokmi. Odvtedy sa kadečo zmenilo. Nemáme už naše vtedajšie mačky Hrajku, Bojku ani Tigra. A nie je tu s nami už ani Maroško.