otvorene

Uvažovali ste niekedy nad tým, za akých okolností by ste niekoho zabili? Myslím tým, že by ste ho zabili vlastnou rukou a nie vo vojne, ale v bežnom živote. V akej životnej situácii by ste sa rozhodli pre takéto riešenie? Čo by vám  musel vykonať, aby ste sa zachovali tak, že by ste sa dotyčného rozhodli zabiť?

Iste, nie je to jednoduchá otázka.

Uvedomujem si, že úplne inak sa na ňu díva človek, ktorý nezažil žiadnu situáciu nespravodlivosti a ublíženia,  a úplne inak zasa človek, ktorý sám  takéto veci dôverne pozná. Aj v rôznych životných obdobiach by sme zrejme na ňu reagovali rôznym spôsobom.  A určite si uvažovanie nad  touto otázkou  nevyžaduje okamžitú odpoveď, ale potrebuje čas na premýšľanie. Jednoznačné kategorické vyhlásenie „nie, ja by som nezabil nikoho nikdy“ je podľa mňa hodne pokrytecké. Asi každý, kto sa rozhodne pre takéto riešenie (ak nekoná skratovo, úplne impulzívne a v afekte) nad  tým  asi uvažuje, premieľa takýto krok v sebe, až nakoniec príjme rozhodnutie.

Určite ani odpoveď na túto otázku  nie je jednoduchá.

Za akých okolností má človek právo prijať takéto riešenie a siahnuť niekomu na život? Zrejme v situácii, keď nedôveruje v spravodlivosť spoločnosti alebo keď ju nedosiahne, keď spoločnosť z jeho pohľadu primeraný trest pre vinníkov nechystá či nenastolí.

Všetky tieto súvislosti mi napadali v tomto týždni. Čítala som knihu Kedy zabiť od Grishama. Ide o pravdivou skutočnosťou  podložený príbeh, v ktorom dvaja zdrogovaní a opití dospelí muži uniesli 10-ročné dievčatko.  Dieťa vyšlo z domu nakúpiť do neďalekého obchodu, keď ju stiahli do auta, odviezli do lesa a tam brutálne týrali – znásilňovali, bili, močili na ňu, nakoniec sa ju pokúsili zabiť zhodením do rokliny. Dievčatko sa nakoniec zachránilo, zjazvené, s traumou na celý život a bez možnosti mať niekedy vlastné dieťa.

Páchatelia neboli žiadne „nebeské kvítka“ ani pred touto udalosťou – obchodovali s drogami, jeden z nich už preto aj sedel. Aj keď sa schyľovalo sprvu ku happyendu – vinníkov chytili a mali ich súdiť, tak šťastný koniec sa rozplynul pred očami v okamihu zistenia, že za tú všetku hrôzu a doživotné poznačenie života dievčatka i jej blízkych by tí dvaja úchyláci dostali nanajvýš tak 13 rokov.

Navyše dieťa by čakali retraumatizácie opakovaným vypočúvaním. A aj keď v Amerike súdne procesy neumožňujú lumpom  také vykrúcačky a zdržiavania procesu ako je to u nás, predsa len by ten proces trval nejaký čas  a stigmatizoval by práve ju a jej rodinu ako obete. Ozaj, páchatelia boli belosi a znásilnené dievčatko černoška. Mení to nejako váš pohľad na vec?

Možno po odsúdení páchateľov a ich uväznení by sa rodina dievčatka naozaj dočkala spravodlivosti – pretože ak už spoločnosť nemá zdravé hranice trestov, tak aspoň samotní kriminálnici sú v tomto smere citlivejší – s úchylákmi ubližujúcimi deťom radi robia poriadky.

Situácia však až ku rozsudku  nedospela. Otec dievčatka zobral spravodlivosť do vlastných rúk a páchateľov zastrelil. Prebiehal potom proces s ním a hrozil mu trest smrti.

12 porotcov sa na vine či nevine nevedelo dohodnúť. Ku spoločnému rozhodnutiu dospeli až v situácii, kedy jedna z porotkýň ostatným povedala, aby si všetci na chvíľu zatvorili oči –  a predstavili si, že to dievčatko, ktorému nôžky priviazali jednu ku stromu a druhú ku kolu a opakovane ju znásilňovali, ktoré volalo svojho ocka a tak jej kopancami vybili zuby a zlomili čeľuste, ktorému močili na tvár a rehotali sa na tom,  tak že to dievčatko je ich vlastná dcéra. A nech si položia otázku, ako by sa voči páchateľom v tej situácii oni sami zachovali.

A tak si teraz položte otázku spolu so mnou. Myslíte si, že sa ten otec nezachoval správne? Odsudzujete ho za to? Myslíte si, že takí ničomníci sú „tiež božie dietky“ a „majú svoju ľudskú hodnotu “?  A že by sme mali maximálne dbať na ľudské práva páchateľov, aj na úkor práv ich obetí?

A ako by ste sa zachovali vy sami v situácii toho otca? Ako by ste sa zachovali, ak by niekto takto utýral Vaše vlastné dieťa?  Nezaslúži si Vaše dieťa, aby ste nenechali vinníka uniknúť bez spravodlivého trestu? Za akúkoľvek cenu?

Dokážem sa vžiť do pocitov toho otca. Práve dnes je ďalšie pojednávanie v prípade zabitia môjho syna.

Zase sa budem musieť dívať do tváre osoby, ktorá zabila moje dieťa, ak bude mať odvahu tam prísť. Je neskutočne bolestné počúvať o tom, ako zomieralo moje dieťa.  Viete aký zúfalý pocit bezmocnosti zažívam  od Maroškovej smrti? Z pamäte sa mi niektoré veci z tej doby úplne vymazali, niekedy mi pripadá, akoby to všetko ani nebolo skutočné.  Mávam chvíle, kedy nedokážem  kráčať po ulici, pretože sa mi všetko zdá ako sen, v ktorom netreba ísť, len stáť a dívať sa. Niekedy si myslím, že je to všetko iba zlý sen, z ktorého sa zobudím a Maroší bude pri mne.  Spávam s jeho plyšákom Skubym, s jeho vankúšikmi. Tak veľmi mi chýba.

Maroško zomieral po celé hodiny v nemocnici, veľmi bolestne. Službukonajúca lekárka ho neposlala na ARO, ako žiadala pri prívoze RZP, nespravila mu potrebné vyšetrenia. Jednoducho ho len uložila na detskom oddelení a s infúziou nechala do rána umierať. Môj syn sa dožil necelých 15 rokov. Mohol dnes žiť, keby mu bola poskytnutá odborná pomoc. Napriek preukázaniu viny trestným stíhaním, vyšetrovaním Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a tromi znaleckými posudkami sa tá osoba ešte stále tvári ako nevinná a ťahá čas.

Mne tento štát nepomohol, o moje práva ako obete sa nestará. Mne zadarmo nepridelil právnika ako dáva páchateľom – a ja sama by som ho nemala z čoho zaplatiť. Na tomto pojednávaní už právnika mám – človeka s vysokými odbornými kompetenciami, aj hlbokými morálnymi a ľudskými kvalitami.

Na prvom pojednávaní sme však boli bez právnika a ja som sa tam nedokázala účinne brániť. Namietala som proti prítomnosti verejnosti  na pojednávaní písomne a aj potom osobne na súde, ale sudca to nevzal do úvahy.  Bolo to zúfalé. Predstavte si, že tam aj prišli akísi diváci. Ja som v dôsledku toho bola natoľko rozrušená, že som vôbec nevnímala priebeh pojednávania, dokopy nič si z neho nepamätám.  No čo sú to za úchylní ľudia, čo sa prídu takto pozerať na ľudské nešťastie ako do kina či divadla? A čo je to za štát, ktorý takéto niečo umožňuje? Ktorý takto bezohľadne a hanebne obete vystavuje retraumatizácii?

Zažívam  intenzívny pocit nespravodlivosti zo strany spoločnosti. Kým mne a mojej rodine  sa život desivo zmenil úplne vo všetkom, vinníčka si spokojne žije akoby sa nič nestalo. Doteraz nám neuhradila ani náklady za synov pohreb. Ja som si v tej bolestnej situácii po smrti syna musela vybavovať pôžičku a zaplatiť som mu mohla len to najnutnejšie, kremáciu. Aj to sme si museli v tej situácii dať odpojiť teplú vodu a boli sme vyše roka bez nej. Manžel syna opatroval a po jeho smrti zostal bez práce i akéhokoľvek príjmu od štátu.  Po celý čas od Maroškovej smrti doteraz som  nemohla ani zostať na PN, lebo z môjho príjmu živím celú rodinu.  Cítim sa pritom naozaj veľmi zle, mávam  počas dňa chvíle, keď sa náhle rozplačem. Keď počujem  a  vidím sanitku či vrtuľník, pár minút sa chvejem  a je mi nevoľno.

Vrcholom nespravodlivosti pre mňa je, že aj keď už desiatky rokov mala byť na dôchodku tá lekárka napriek vážnemu a preukázanému pochybeniu pracuje v tej istej nemocnici naďalej. Na to skutočne treba mať žalúdok.

A ja si verejne kladiem otázku – ako môže v tomto štáte získať lekár dve atestácie s takými hrubými neznalosťami? Ako môže pracovať desiatky rokov vo vysoko etickej profesii s natoľko neetickým prístupom, že si nedokáže priznať svoju chybu čestne a otvorene?

Navyše   – tú lekárku by mali súdiť nielen za smrť môjho dieťaťa, ale aj za všetko to zlo, čo nám spôsobila svojim  konaním. A jej chcú dať len podmienečný trest – 2,5 roka s odkladom  na 4 roky – to je skutočný výsmech spravodlivosti. Súhlasili by ste s takým dačím na mojom mieste?

Takže dnes máme na súde v Revúcej pokračovanie seriálu Hra na spravodlivosť, druhý diel.

E. K. I. Predná Hora, 2.9.2015

P.S.: Ako viete, nezvyknem reagovať na diskusné príspevky. Takže výnimočne –  ďakujem za povzbudivé slová. A nie, nevzdám to. Kopeme nielen za seba a moje dieťa, ale aj za všetky obete, ktoré umlčali a ktoré by ešte umlčali. 

P.P.S.: Čítajte môj zajtrajší blog – bude to senzácia pod názvom Ak ste ešte nevideli…