otvorene

Áno, naozaj neznášam indivíduá, ktorých jedinou devízou pre manažérsky post je stranícka knižka „tej správnej strany“. Bez schopnosti riadiť a viesť. A hlavne bez štipky emočnej aj sociálnej inteligencie, bez empatie. Popísala som už v mojom blogu, ako to dopadne, ak sa takýto manažér dostane do čela nemocnice (v článku DNES  21. – Pohroma na dosah alias Ani Penta nás nechce zo 4.9.2014). Dnes sa pozrime, ako to dopadne pri manažovaní v sociálnej oblasti – na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny – „U Richterov“.

„ U Richterov“

Viem, znie to ako krčma „U Švejka“ – ale čo iné ako putika je také ministerstvo, ktoré nerieši adekvátne to, čo má v samotnom názve – pracovné a sociálne veci, či podporu rodiny???! Cena práce je u nás hanebná, pritom sa stačí pozrieť na pomer ceny práce a zisku. Máme chudobných pracujúcich – a to aj vzdelaných, pretože sa pri posudzovaní životnej úrovne rodiny vychádza iba z príjmu (a nie aj z jej nutných výdavkov). A podpora rodín  – treba k tomu niečo dodať? V sociálnej oblasti prídu z hľadiska podpory štátu skrátka práve tí zodpovední.

„Za koho kopem?“

Áno, nijako netajím „za koho kopem“ – za porevolučných „lúzerov“ tohto štátu  – za dôchodcov, za rodiny s vážne chorým členom, za chudobných pracujúcich

(pomenovala som to detailne už v článku môjho blogu DNES 9. – Môj blog je príbeh alias „Za koho a za čo kopem“ z 22.6.2014, pre oblasť zdravotníctva i v článku DNES 7. –  Aby bolo jasné, kto za koho kope. . . 14.7.2014).

A tento dnešný výkop je za rodiny s vážne chorými deťmi.

Aký je život rodiny s vážne chorým dieťaťom?

Závažné ochorenie dieťaťa zasiahne veľmi hlboko do života rodiny, zmení jej život od základov – a to celoživotne. Musíte obetovať mnoho vecí, uskromňovať sa, pretože štát sa nesnaží takýmto rodinám pomáhať. Ak má dieťa aj zdravých súrodencov, často sa musia odriekať štandardne dostupných vecí – niet na dovolenku s rodinou, niet na jogurty či jabĺčka pre zdravých súrodencov dieťaťa, niekedy niet ani na veci potrebné pre choré dieťa. A to napriek tomu, že jeden z rodičov zodpovedne pracuje, kým druhý rodič sa stará o vážne choré dieťa.

Viete, život týchto rodín je neľahký. Aj ja som 15 rokov so svojou rodinou žila takýto život do minulého roka – kým môjho syna Maroška nezabila jedna lekárka svojou neschopnosťou a nezodpovednosťou.

Rodič naozaj nevládze popri starostiach o vážne choré dieťa a každodenný život rodiny, aj pracovných povinnostiach, naťahovať sa s úradmi. Doprosovať sa o kompenzačnú pomôcku, príspevok, skladať dokopy kopy podkladov, študovať zákony a písať odvolania. Systém je nastavený výrazne nespravodlivo – to, čo bežne rodina dostane v jednom okrese, v inom nefunguje vôbec, alebo aj v závislosti od spôsobu, ako si viete napísať žiadosť. Opatrujúci rodič má príspevok na sociálne poistenie platený len 12 rokov, potom by si ho mal platiť sám. Pritom opatrovateľský príspevok je najviac 277 eur.

Vždy súcitím, ak vidím krivdu, ktorú takéto rodiny znášajú.

Ako v roku 2013, kedy výrazne zdraželi onkologické lieky – o stovky eur (napríklad z 9 na 281 eur či z 5 na 181 eur). Aj nedávna kauza falšovania receptov pre onkologických pacientov organizovanou skupinou by mala mať veľmi tvrdý dopad na vinníkov – v takých chvíľach aj ľutujem, že tu nemáme trest smrti, pokojne by som zaň pre nich zdvihla ruku.  Rozhodne by žiadny z vinníkov už nikdy, nikdy, nikdy nemal pracovať v zdravotníctve.

Kým pri niektorých druhoch závažného ochorenia s ním dieťa prežije dlhý život, onkologické ochorenie je hrozbou smrti. Zďaleka nie všetky deti ho prežijú, zďaleka nie každý z rodičov má to šťastie vidieť svoje dieťa vyrásť. Oslabená imunita u týchto detí je ohrozujúca aj pri úspešnej liečbe – no „U Richterov“ ju odmietli zaradiť do zoznamu diagnóz v zákone. Ministerstvo sa nevyjadrilo, kedy by úpravu pre tieto deti priaznivejšiu zaviedlo. Rodičia sa podľa nich majú odvolávať, alebo obrátiť na súd. A samozrejme – ako inak – „U Richterov“ sa vyhovárajú na nedostatok peňazí (podrobnosti priniesla Pluska (pluska.sk) v článkoch zo dňa 25. a 26.9.2015).

Odporúčam, pán minister Richter, aby tento štát začal už konečne podobne šetriť napríklad aj na kriminálnikoch, u ktorých vynaložíme na deň pobytu jedného väzňa aj vyše 77 eur denne  – ročenka ZVJS 2014, s. 66, tabuľka 36 (podrobnejšie si ju môžete preštudovať na http://www.zvjs.sk/dokumenty/rocenky/Rocenka_2014_1.pdf). Mimoriadne je v nej zaujímavá aj tabuľka č. 28 na s. 59, z nej vidíme okrem iného aj počty väzňami vybavovaných a poberaných dôchodkov rôzneho druhu k 31.12.2014 – starobných 332, invalidných 689, čiastočných invalidných 273, výsluhových 23, vdovských 23, sirotských 13.

A ak si zalistujete aj spätne – v ročenke z roku 2012 boli výdavky až cca 80 eur na väzňa/deň (tabuľka 41, s. 83 v ročenke za rok 2012 ZVJS).

Takisto možno začať šetriť aj na alkoholikoch (ktorým platíme nelimitovaný počet niekoľkomesačných pseudorekreačných „liečieb“, pričom za deň liečby jedného zaplatíme aj cca 45 eurami) a zároveň sa im vyskladáme aj na sociálne dávky (dokonca v dôsledku choroby zvýšené?! To sa to potom lieči). Prípadne aktuálne tiež na migrantoch – investovať do človeka, ktorý len beží za niečím lepším, údajne až 1500 eur mesačne v situácii, keď pre rodiny s vážne chorými deťmi „niet z čoho dať“ – to pokladám za amorálnosť ťažkého stupňa.

Pokladáte aj vy takýto „sociálny prístup ministra sociálnej vlády“ k rodinám s vážne chorými deťmi za nehorázny? Spomeňte si na august 2013 – pán minister zarábajúci tisíce sa vtedy mediálne vyjadril, že nie je problém vyžiť z dávky 60, 50 eur mesačne (pre spresnenie –  na Slovensku to nie je podľa neho problém, nie kdesi v Ugande, Afganistane či Eritrei, odkiaľ sa k nám valia migranti).

A tak si kladiem otázku – za koho kope tento štát? Položme si ju my všetci. Kde sú hranice solidarity – naozaj sú v tomto štáte správne nastavené?

A čo sa týka ministra Richtera osobne?

Nuž, aby to nebolo žalovateľné – tak len takto – premiér Fico musel mať mimoriadne slabú chvíľu, keď práve jeho vybral za ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.

P.S: Prosím, netvárme sa, že keď vydá ročenku ZVJS pod hlavičkou MS SR, tak sa to netýka celého štátu, aj MPSVaR. Prečo dôchodky (dokonca ani výsluhové) nie sú aspoň počas výkonu väzby odnímané, keď máme tak zúfalo málo peňazí?

P.P.S.: 29.9.2015    K diskusii – pán Pazi, mýlite sa. Necítim nenávisť voči strane SMER a keby bola pri moci iná strana, kritizovala by som ju rovnako za všetky prehrešky. Tak som to aj robila – ako môžete vidieť z môjho dnešného blogu. Tí, ktorí majú v rukách moc, totiž už dlhodobo nič nerobia pre rodiny s vážne chorým členom, opatrujúce rodiny. A podobne je to aj v ďalších oblastiach, o ktorých píšem – vo vzťahu ku obetiam trestných činov – pochybení lekárov… Je jedno, kto bude sedieť vo vláde – je potrebné veci meniť.

Elena  K. I.        28.9.2015, Predná Hora